Krátke dejiny bratislavského ochranárstva

 

(časti motto, úvod, dobový kontext, dreveničiarstvo, Dunaj, a príloha) 

Platforma MO SZOPK v Bratislave

(názorové východisko, súbor zásad, hlavný prúd nášho myslenia, kto sme…)

1.
Ľudstvo je vo vážnej ekologickej kríze. Zhoršovanie životného prostredia sa globálne zrýchľuje (mizne prales, lesy, šíria sa púšte, špiní sa vzduch, pôdy, vody, moria, rastie skleníkový efekt, hrozí ozónová diera, rádioaktívne zamorenie, ubúda druhov, rastú poruchy telesného a duševného vývinu ľudí).

Obmedzenosť zdrojov pri súčasnom spôsobe ich čerpania je zrejmá. Pritom naša spoločnosť si odmieta uvedomiť hranice kvantitatívneho rastu, zaostala za vlastnou potrebou morálky. Ekologické vedomie a morálka sa vyvíjajú pomalšie ako technické možnosti.

Dnešná technológia a ekonomika už obmedzujú rozvojové možnosti ľudstva, ktoré za svoje fungovanie odmieta brať zodpovednosť. O ohrození základných hodnôt sa zatiaľ nehovorí dosť naliehavo. Kríza ľudských postojov sa týka celého spôsobu života.

Lokálne slovenské prejavy a slepé uličky sú: jednostranná industrializácia, všeobecné znečistenie krajiny, chemizácia a priemyselné  poľnohospodárstvo, úbytok lesov a prírodných ekosystémov, devastácia prírodných, kultúrnych a estetických hodnôt krajiny, jednostranný kvantitatívny rast sídel, vyľudňovanie vidieka, preferencia spotreby, zhoršovanie zdravotného stavu a genetického fondu populácie, ohrozenie biologickej podstaty človeka a ekologickej stability krajiny. K príčinám patrí historicky jednostranne koristnícky vzťah k prírodným hodnotám a ich nešetrné čerpanie, energeticky a surovinovo neprimeraná ekonomika, zaostávanie technológií, utajovanie informácií, falošný technologický optimizmus, konzumná prospechárska slepota k základným hodnotám, zámena cieľov a prostriedkov, v riadení spoločnosti splynutie zákonodarných, výkonných a kontrolných funkcií, strata spätných väzieb, nepomer právomoci a zodpovednosti a pod.

2.
Sme chorí a musíme sa liečiť, nie je možné beztrestne pokračovať takto ďalej. Treba zvrátiť súčasné trendy, hoci sa ešte všeobecne pociťujú ako normálne. Je potrebná zásadná zmena hodnotového systému. Príroda nie je zadarmo. Musíme hľadať optimálnu mieru spotreby, zlučiteľnú s udržateľnosťou kvality životného prostredia a konať predvídavo. Kvalitný život nie je možný v poškodenom životnom prostredí.

3.
Kvalita života a rozvoj ľudského potenciálu (zdravotného, sociálneho, participatívneho, tvorivého a pod.) sú súčasťou kvality sveta. Človek napriek svojej špecifickej ľudskej rozumovej činnosti je súčasťou prírody. Kto chce jednostranne „ovládať“ prírodu (nerešpektuje podriadenosť prírode a organickú spätosť s ňou), porušuje jej harmóniu, a tým poškodzuje aj sám seba. Nemožno splniť akékoľvek a bezhraničné priania ľudí. Čo je dobré pre prírodu, je spravidla  dobré i pre človeka. Treba hľadať partnerstvo s prírodou, rovnováhu, vedieť sa  prispôsobiť.

Základné prírodné hodnoty nevznikajú ľudskou prácou. Každá živá bytosť i neživý predmet majú svoje hodnoty i bez „užitočnosti“ pre človeka. Kvalita života spočíva v rovnováhe so sociálnym a prírodným prostredím, v uplatnení telesného, duševného a sociálneho potenciálu jednotlivca aj populácie a v nesprostredkovanej možnosti voľby v rámci životnej pestrosti. Intuitívny a emocionálny vzťah k životnému prostrediu,  ako je dobrý pocit, či láska k prírode, patria ku kvalite života, k jeho plnému vnímaniu ako protiváha znepokojenia nad ohrozením či zánikom životného prostredia a základných hodnôt.

4.
Zlý život a zlé životné prostredie nie sú nutné – sme proti bezperspektívnosti a bezmocnosti. To však žiadny súčasný spoločenský systém nezabezpečuje; v súčasnosti nemožno vylúčiť, že zhoršovanie životného prostredia sa nestane nezvratným. Pri návrate k rovnováhe treba vychádzať zo stavu sveta, nie meniť ho, „vylepšovať“, ale chápať človeka ako súčasť prírody, hľadať vlastnú prirodzenosť a normalitu, morálku absolútnych, nadčasových a univerzálnych hodnôt. 

5.
Ako ochranári podporujeme základné hodnoty, ozdravenie a kvalitu života. Máme zodpovedný vzťah k prírode, ako i k svojím činom, berieme veci vážne. Chceme prispievať k obnovovaniu samoregulačnej aktivity spoločnosti, snažíme sa byť citliví a signalizovať stav rozvojových ohrození spoločnosti, hľadáme a presadzujeme sebazáchovné alternatívny, chceme patriť medzi ostrovy pozitívnej deviácie napriek osobnému riziku. 

Hoci neprofesionálne, chceme byť protiváhou skorumpovanej vedy a ekologickým svedomím národa, prispieť k mravnej obrode spoločnosti. Nezištnosť, milosrdenstvo, skromnosť, pokoru, staviame proti preferencii kvantitatívneho rastu a spotreby, presadzujeme zvyšovanie ochrany prostredia oproti produkcii pre produkciu. Chceme byť médiom aktivizácie verejnosti k predvídavému (rovnovážnemu, ozdravnému) mysleniu a konaniu.

Ochranárstvo má charakter svojpomocnej činnosti (občianska angažovanosť v riešení problémov, zodpovednejší prístup k životu, spoluúčasť, atď.). Nenahrádzame však oficiálne inštitúcie. Propagujeme a snažíme sa o zdravé životné štýly. Zúčastňujeme sa na konkrétnej zmysluplnej práci  pri ochrane prírody a krajiny (tzv. brigády), čo nám prináša identifikáciu s prostredím, zážitok z angažovania sa v nadosobnom, zbavovania sa morálnych bremien, osobný rast a tvorivosť, obyčajne zvýraznené bezplatnosťou. Chceme byť akýmsi sociálnym a kultúrnym vzorom snahy o udržateľné, nesebecké fungovanie, hľadanie tzv. tretej cesty vzťahu k prírode, prostrediu a k samým sebe. Nejde nám o diskomfort, ale o rozumný komfort a satisfakciu z harmónie medzi poznaním, svedomím a prostredím. Spolupracujeme  s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ale aj s ľuďmi a inštitúciami iného názoru.

6.
Medzi sebou uprednostňujeme zásadu dobrovoľnosti, samostatnosti, spontánnosti, preferujeme neformálnu funkčnú samosprávu v horizontálnej štruktúre a inšpiračnou, koordinačnou a konzultačnou úlohou Mestského výboru SZOPK, osamostatňovanie tvorivých ochranárskych osobností a aktivít, rovnocennosť členov, rôznorodosť názorov, toleranciu a diskusiu, hľadanie vlastných ciest riešenia problémov, praktickosť, efektívne činy, rešpekt k právam malých skupín. Autoritu má a decíznu prácu vykonáva ten, kto v danej oblasti najviac  a najpozitívnejšie pracuje (kvalifikácia činom), samozrejme, so všetkými záväzkami. Odmietame však formálnu zásluhovosť, ako aj osobné obohacovanie sa prácou vo zväze, nepoctivosť, neúprimnosť, atď. Rovnoprávne partnerské vzťahy a nehierarchickú, sieťovú spoluprácu preferujeme aj vo vzťahu k sesterským zložkám a k ústrednému výboru zväzu, nakoniec voči každému a každej inštitúcii. Podporujeme otvorenosť vývoja názorov a ochranárskeho hnutia, vo vnútri zväzu aj voči spoločnosti, ako i oponentúru našim názorom a diskusiu Sme solidárni s každým, kto je postihnutý zlým životným prostredím, alebo je postihovaný za boj proti zlému životnému prostrediu, či už v našom strede, v ČSSR či inde vo svete.

Jar 1989

Úvod, alebo pár slov o tom, prečo sa to tak volá

Keďže samotné ochranárstvo je novodobý fenomén, nemôžu byť dlhé ani jeho dejiny. Keďže dejiny ochranárstva sa, ako vieme, nezačali písať práve v Bratislave, budú tie bratislavské, logicky, ešte  kratšie, ako tie svetové.

Ale slovné spojenie „krátke dejiny“ v názve tejto knižky má aj, ba najmä, iný význam.

Chce byť upozornením na to, že sa nepokúšam zmapovať ani len celé dejiny ochranárstva v našom hlavnom meste, ale len časť z nich, ohraničenú približne rokom 1975 z jednej strany a rokom 1990 z druhej. Hlavným dôvodom je to, že práve v tomto období som sa v radoch bratislavských ochranárov maximálne angažoval, a tak si trúfam priniesť o nich síce rýdzo osobné, teda neobjektívne, ale verím, že dostatočne zasvätené, a teda nie účelovo neobjektívne či mystifikujúce,  svedectvo. Zároveň je to práve to obdobie, kedy bolo o fenoméne s názvom Bratislavskí ochranári z roka na rok viac počuť a kedy chtiac-nechtiac malo toto bezmála dvojtisícové spoločenstvo, na rozdiel od súčasnosti, spoločnú platformu a jednotnú organizačnú štruktúru v podobe Mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (MO SZOPK) v Bratislave a jej základných organizácií (ZO) či odborných a záujmových skupín.

Na druhej strane, aj keď mnohé kapitoly tohto príbehu sú už uzavreté, nie je uzavretý príbeh bratislavského ochranárstva ako celok, ani naše angažmá v ňom. Aj preto ho neprenechávame s dôverou už len na historikov, hoci ich stále častejší záujem o túto dnes už historickú etapu vývoja našej spoločnosti, ktorá je dosiaľ Terra incognita  novodobých dejín, nás úprimne teší.

Rok 1975

Rok 1975 bol medzníkom v celom SZOPK, pretože si zvolil nové vedenie, prijal nové – decentralizované – stanovy s právnou subjektivitou jednotlivých zložiek až po najnižšiu, základnú hierarchickú úroveň –  a rozšíril svoje zameranie aj o ochranu krajiny a starostlivosť o životné prostredie. To všetko vytvorilo nové možnosti uplatnenia sa širšie a nezávislejšie uvažujúcim, najmä mestským ľuďom – teda najmä Bratislavčanom.

Keď pôjdeme chronologicky, tak:

Rok 1975 a V. Zjazd SZOPK predstavujú nový impulz. V Bratislave (ale nielen tam) vznikajú nové ochranárske skupiny. Dovtedy pravdepodobne najaktívnejšie pracovala skupina ochranárov – pedagógov a ich študentov na Prírodovedeckej fakulte UK, a to najmä na katedrách zoologického a botanického, neskôr aj geologického a geografického zamerania. Zo známejších mien tej doby možno spomenúť dr. Lisického, dr. Kociana,  dr. Brteka, dr. Mocka a dr. Paclovú. 

Nové výzvy a nové záujmy prinášajú v druhej polovici 70. rokov aj nové okruhy aktivít. Duo Pavel Šremer – Ivan Ondrášek za začína systematickejšie zaoberať dunajskou krajinou pod Bratislavou, o.i. v súvislosti s nastupujúcou hrozbou sústavy vodných diel. Pekne na to spomína Pavel Šremer, napríklad v publikácii Dunaj story (pozri nižšie). Na Devínsku Kobylu a na devínske hradné bralo sa zameral ochranár – búrlivák Milan Kovačič, ktorý si so svojimi najbližšími prenajal od miestneho JRD opustený vinohradnícky domček – akési detašované pracovisko v prírode na stráňach Devínskej Kobyly. Istý čas sa tak dokonca pokúšal chovať aj huculské koníky. Začína sa hovoriť a opatrne i písať o bratislavskom ovzduší či nešťastne situovanom Slovnafte a potrebe premiestniť ho do menej kontroverznej polohy. Na ohrozené Roháče i na Jurský Šúr sa stále viac zameriavali už spomínaní prírodovedci. Pavol Fandák sa venuje výchove detí. Najmä  tým, že ich vláči do prírody. Pre mňa je dôležitý aj tým, že ma – dovtedy beznádejného individualistu, ktorý sa každému spolku vyhýbal ako čert svätenej vode – nahovoril vstúpiť do SZOPK. Bolo to počas jedného z našich  „konšpiračných“ stretnutí v silne zafajčenej kaviarni Kriváň (predtým DAX a teraz prvá zastávka autobusov SAV pod Hlavnou stanicou). 

Charakteristické pre bratislavské ochranárstvo na pôde SZOPK bolo aj to, že malo  od začiatku územný presah – nezaoberalo sa len samotným hlavným mestom či jeho katastrálnym územím. Dôvodov bolo viacero:

1. Študenti – ochranári a lokality ich terénnych výskumov, roztrúsené po celom Slovensku. 

2. Najviac diskutované a akútne ohrozené fenomény tej doby sa nachádzali prevažne mimo územia Bratislavy: či už to boli Tatry a Roháče, alebo väčšia časť Podunajska.

3. Mesto metropolitného charakteru malo vždy tendenciu expandovať do okolia: v našom prípade pozdĺž Dunaja, po chrbtoch Malých Karpát, ale aj do okolitých nížin. A nevyhlo sa to ani ochranárstvu. Spomedzi takýchto lokalít zvýšeného záujmu spomeňme aspoň Jurský Šúr či mokraďové rezervácie na Záhorí.  

Na druhej strane, takto široko chápané bratislavské ochranárstvo, čo sa týka historickej kontinuity občianskych snažení,  len veľmi voľne nadväzovalo na občianske iniciatívy predchádzajúcich období, najmä na úsilie o záchranu Podhradia z konca 60. rokov. Jedno z mála takýchto personálnych prepojení nedávnej minulosti so súčasnosťou predstavoval ing. arch. Igor Thurzo.

K veľkým témam bratislavského ochranárstva tých, ale aj neskorších čias, sa zaradila aj pre Bratislavu zdanlivo odťažitá téma záchrany ľudovej architektúry – pre dôraz kladený na drevené ľudové stavby často označovaná aj ako dreveničiarstvo. Tá tematická odťažitosť bola však len zdanlivá a možno o nej hovoriť naozaj len v súvislosti s tým, že drevené ľudové stavby sa na území a v blízkom okolí Bratislavy prakticky nevyskytujú. Ale zato sa tu hojne vyskytujú (a vyskytovali sa už aj v polovici 70. rokov minulého storočia – pozn. aut.) majitelia týchto stavieb, záujemcovia o ne, alebo jednoducho obdivovatelia obdivuhodnej slovenskej ľudovej architektúry. To všetko viedlo k tomu, že od konca 60. rokov sa tu začalo vytvárať neformálne spoločenstvo „dreveničiarov“, aby o takmer desať rokov neskôr, v máji 1977, dostalo oficiálnejšiu podobu na pôde MO SZOPK v podobe Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia. 

„Z Koncepcie činnosti Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia (1977)

Ľudové stavby v jednote so svojím prostredím, predstavujú najvýraznejší, čiastočne dodnes dochovaný, krajinotvorný prejav národnej kultúry. Nie sú len mŕtvou pamiatkou, ale aj živým príkladom toho, ako môžu človek a príroda žiť v symbióze a ako také predstavujú i naďalej zdroj poučenia a nepokoja pre súčasných projektantov. Existuje dostatok argumentov najrôznejšieho charakteru za záchranu ľudovej architektúry a navyše, nová, pomerne jednoduchá funkčná začleniteľnosť do súčasného života, ju zvýhodňuje oproti iným, nemenej cenným, ľudovým či slohovým pamiatkam. 

Svojou prostou úprimnosťou a štýlovou čistotou navonok i vo vnútri poskytuje ľudové obydlie podmienky pre bezprostredný styk s prirodzeným svetom fundamentálnych hodnôt, predstavuje východisko na ceste za prírodou, za domovom. Býva situované spravidla na mieste, ktoré spĺňa úžitkové i estetické požiadavky tvorcu – empirika, praktického znalca daného prírodného prostredia. Tradičná súhra so zeleňou a prirodzený domorodý materiál zmierňujú prechod medzi ľudským výtvorom a prírodou. Ale i vzťahy k ostatným zložkám prostredia sú zohľadnené pri stavbe tak, že ľudský zásah zväčša plne korešponduje s prostredím, neuberá mu na kvalitách, skôr dotvára.

Pri opravách a údržbe poskytuje rekreačne využívané ľudové obydlie možnosti veľmi aktívnej sebarealizácie, cez ktorú sa človek učí, kultivuje, vyžíva fyzicky a uplatňuje zručnosť v najrôznejších ľudových remeslách. Rekonštrukcia stavby by však mala viesť len k samotnému uchovaniu stavby pri živote a nie k zmenám jej pôvodného charakteru a vzhľadu. Sme toho názoru, že k ľudovej stavbe niet čo pridať, ani z nej čo  uberať bez toho, aby sme neporušili jej presne formulovanú harmonickú podobu. Odpadá teda realizácia pretváraním, ale aj sebarealizácia ochranou takej hodnoty, s ktorou sme sa  v určitej rovine stotožnili, má podľa nás svoj hlboký zmysel.

Takýto prístup má i ďalšie významy: čím menej sa budeme snažiť pripodobniť vonkajšiu i vnútornú podobu rekreačného ľudového obydlia charakteru svojho trvalého bývania, tým väčšia bude naša nádej na skutočnú rekreáciu, relaxáciu. Jej pôsobenie závisí do značnej miery na stupni kontrastnosti oproti životnej každodennosti. Neobklopujme sa preto, ak nemusíme, umelými materiálmi a zložité mechanizmy nechajme doma. Dožičme priestor zmyslovému vnímaniu a zbližovaniu sa s jednoduchými, prirodzenými vecami, dumajme nad nimi a hľadajme súvislosti. Nezabúdajme na fyzickú námahu, ak sa nám jej v každodennom živote dostáva málo. Jednostranné tlaky na ľudskú psychiku sa nedajú odreagovať len pasívnou činnosťou. Svet nie je nevyčerpateľný, a prostý, prirodzený a účelný svet ľudového obydlia je školou nenáročnosti na veci prebytočné..“. 

K tomuto dobrovoľnému aktu a rozhodnutiu etablovať sa práve v rámci SZOPK, viedol okrem poznanej  nevyhnutnosti, mať oficiálny štatút pre potreby štandardnej komunikácie s „úradmi“, aj fakt, že mnohí zakladajúci členovia „dreveničiarskej sekcie“ sa už dávnejšie angažovali aj v tradičnejších oblastiach ochranárstva a vo sfére  ochrany prírody, pamiatok, krajiny a životného prostredia pôsobili už dlhšie (ako pedagógovia, vedeckí pracovníci, pracovníci štátnej ochrany prírody a pamiatkovej starostlivosti, múzejníci, osvetári, študenti, novinári, umelci, alebo aspoň ako zanietení občania – amatéri). Na druhej strane to nebolo ľahké rozhodnutie. Veď voči všetkým oficiálnym organizáciám sme prechovávali prirodzenú nedôveru a vyhýbali sme sa im, ako sa len dalo. Už vôbec sme netúžili po funkciách, preto sme sa s Petrom Kresánkom, sťaby iniciátori vzniku Sekcie, od začiatku nazývali koordinátormi a až doba nám vnútila štandardné funkcie predseda (ja) a tajomník (Peter). Neskôr sme k tejto oficiálnosti zaujali iný postoj a začali sme ju účinne formálne kopírovať a zároveň parodovať,  napríklad udeľovaním  diplomov, alebo vydávaním príloh k zápisnici z členskej schôdze, čo bol napokon aj prípad Bratislavy/nahlas. Ale to sa už nepísal rok 1977, lež 1987.

Dobový kontext

Druhá polovica 70. rokov minulého storočia – normalizácia akoby trochu strácala dych (alebo si len šetrila sily na druhú vlnu represálií, ktorá mala prísť po Charte 77?). Na Slovensku opäť raz vládla príslovečná vzájomná nedôvera a zároveň snaha o dohodu každého s každým.

Vek – sme skoro všetko študenti – zväčša vysokoškoláci, niektorí ešte len stredoškoláci a niektorí čerstvo skončení. Typický je vek medzi 20 a 25. Veľká väčšina z nás je ešte slobodná, bezdetná… 

Vzťahy – poznáme sa zo školy, z turistiky, z lezenia, z lyží, z dreveníc, ktoré spoločne opravujeme a využívame už niekoľko rokov, ale aj z ateliérov,  pivničných divadiel a polooficiálnych koncertov či z iných alternatívnych umeleckých, kultúrnych a spoločenských podujatí,  organizovaných Agnesom Snopkom, Gustom Dobrovodským, Vladom Bednárom, Vladom Kohútom prípadne niekým ďalším. A, samozrejme, aj z tých pár vinární a kaviarní, ktoré vtedy v centre Bratislavy fungovali a tak trochu nahrádzali vtedy už nefungujúce korzo.

Pokútne sa stretávame so „zakázanými osobnosťami“ typu Dominika Tatarku, Milana Šimečku či Mira Kusého.

Medzinárodná situácia – svet pomaly, ale iste zabúda na rok 1968 a pokusom o zmiernenie vzťahov Západ – Východ či o podporu liberalizácie vnútorných pomerov v Ost-bloku je Helsinská konferencia o ľudských právach v r. 1975 a jej výsledný dokument, podpísaný o.i. aj predstaviteľmi komunistického Československa.

Ako vyzerá v tom čase Bratislava?

Nedávno nám pred očami zmizlo Podhradie spolu s Rybným námestím a synagógou, o niečo neskôr začala miznúť Petržalka so svojou čarovnou vidieckou atmosférou a neskutočnou záplavou marhuľových a ďalších ovocných sadov. A búra sa ďalej. Podľa stranícko-ideologickej doktríny sa má v meste posilniť podiel robotníckej triedy, ktorá sem má prísť – ako inak – zvonku, z ostatného Slovenska. Treba pre ňu stavať nové byty. Nové byty = panelové sídliská. Tie vznikajú buď na ornej pôde, alebo na miestach, kde dosiaľ niečo iné stálo. A tak okrem Petržalky mizne aj časť starej  Karlovej Vsi, Devínskej Novej Vsi, Dúbravky, Lamača, Rače, Prievozu a podobne. Nad mestom sa podchvíľou objaví kúdol prachu, keď vyhodia do vzduchu ďalší starý dom či celú štvrť. Niektoré padajú aj samy, lebo najmä Starému mesto akútne chýba každodenná starostlivosť a údržba. Niet sa čomu čudovať, veď pár rokov predtým sa vážne uvažovalo o tom, či celé staré mesto jednoducho nezbúrať, prípadne, či nenechať len čelné fasády budov a všetko ostatné nezastavať dobovou výstavbou.

Po likvidácii Podhradia pokračuje prielom Starého mesta komunikáciou diaľničného typu smerom na Mierové námestie, ktoré sa zo žoviálneho priestranstva, aj keď poznačeného bombardovaním počas II. svetovej vojny, mení na nevzhľadnú, zabetónovanú a zadrôtovanú dopravnú križovatku.

Umenie a žurnalistika – po odmäku a erupcii nezávislého a kvalitného umenia v druhej polovici 60. rokov nastávajú čoskoro po sovietskej okupácii časy umeleckej neslobody. Mizne jeden ako-tak nezávislý časopis za druhým: študentské Echo, Kultúrny život, Mladá tvorba…Aparátčici zatvárajú Divadlo na Korze a rozprášia tamojšiu elitu slovenskej divadelníckej avantgardy na všetky strany. Niektorí „korzári“ sa zastavia až za hranicami, iní sa snažia uživiť umeleckým živorením v súboroch ala spevohra Novej scény.

Denná tlač sa nedá čítať. Jednak je totálne jalová a do najmenšieho detailu starostlivo cenzurovaná, jednak je obsah tých pár denníkov, ktoré vychádzajú, úplne „na jedno kopyto“.

Veľký formát denníka Pravda je vítaný artikel akurát tak na balenie topánok a iných väčších predmetov. Vďaka olovenej sadzbe sa tlač nehodí ani na žiadne intímnejšie účely.

Občas sa podarí čo-to prepašovať do menej ostro sledovaných médií, ako sú Technické noviny či týždenník Život, kde robí redaktorov pár našincov.

Ostro sledovaní sú aj výtvarníci, konkrétne tí, ktorí sa odmietajú podvoliť oficiálne presadzovanej  doktríne tzv. socialistického realizmu. Najväčší kádrovák a postrach medzi výtvarníkmi je Ján Kulich. Ten istý Kulich, sochy ktorého dodnes „zdobia“ veľkú časť verejných priestranstiev na Slovensku. Najtalentovanejší výtvarníci sa živia vyučovaním na základných umeleckých školách s platmi výrazne nižšími, než ako je priemerný plat nekvalifikovaného robotníka. Jedným z vrcholov kultúrneho barbarstva je aj protiprávna a do neba volajúca likvidácia sôch na bratislavských sídliskách v Ružinove (koľaje vyryté v tráve ťažkými nákladniakmi, ktoré to zabezpečovali, mám amatérsky nafotené).

Vláda mesta a nad mestom – V Bratislave je situácia špecifická naviac aj tým, že tu dlhodobo vládne primátor stalinského typu, Ladislav Martinák a Mestským tajomníkom Komunistickej strany je smutne známy súdruh Gejza Šľapka.

Miznutie života z mesta – Iný denervujúci fenomén 70. rokov, najmä pre nás, ktorí sme ešte zažili živé korzo rokov 60tych., bola vyľudnenosť verejných priestorov Starého mesta, takmer okamžite po tom, ako „padla“. V lete po šiestej a v zime už po štvrtej ste na ulici nestretli bezmála nikoho.  Zaplnilo sa len tých pár jestvujúcich kaviarní typu U Michala a po večeroch povestné tri najvychytenejšie „nóbl“ mestské vinárne s cigánskou muzikou a snáď pár ďalších krčiem, kde frustrovaní intelektuáli a odstavení či naopak protežovaní umelci zapíjali splín a vzájomne si vyčítali všetko možné i nemožné.

Likvidácia miest, kde sa ľudia stretávali – Donedávna obľúbené verejné priestory, ako Lido,  reštaurácia Železná studnička, či okolie Hradu Devín pustnú a chátrajú.  Mlyn Klepáč sa zrútil samovoľne, historickú reštauráciu na Železnej studničke zdemolovali. Mnoho obľúbených krčiem zlikvidovali (Fajka, Hron, Mexiko, Peklo…). Obľúbenú študentskú krčmu Funus pri Horskom  parku dočasne premenili na cukráreň…

Staré vinohrady v okolí mesta sa v rámci socialistických pozemkových úprav a za pomoci buldozérov menili na veľkoplošné bezduché terasy, zbavené poézie i života (dnes sa menia na ešte bezduchejšie veľkopanské vilové štvrte – pozn. aut.).

Novodobí normalizační zbohatlíci si v 70. rokoch stavajú celé nové ulice na mieste najkrajších starých vinohradov a záhrad: najmä na stráňach medzi Hradom, Červeným Krížom, Mlynskou dolinou a Dunajom. 

Na školách vládne “normalizačná pakáreň”. Slobodomyseľní pedagógovia bili medzičasom odídení, umlčaní, alebo zmĺkli sami (česť výnimkám). Známky z predmetov ako marxizmus sa počítajú za dve…Život otravuje aj vysokoškolská vojenčina, SZM, či všadeprítomná polícia, ŠTB, razie a pod. Občas niekto ďalší emigruje (napríklad rodina Kalinovcov s našou kamarátkou Julou), občas niekoho pozvú na Februárku. Niečo ako neformálny, spontánny, družný, tvorivý a veselý študentský život takmer nejestvuje.

Občas sa stane malý zázrak.- objavia sa Radošinci, z Prahy prídu Cimermannovci, podarí sa zorganizovať polooficiálny koncert pesničkára, ktorý medzi riadkami vysloví či vyspieva tabuizovanú pravdu, alebo aspoň jej náznak. Vyhladovaní poslucháči sú vďační za všetko.

Požičiavame si knižky, ktoré stihli vyjsť v 60. rokoch a medzičasom dávno zmizli z pultov kníhkupectiev. Občas sa nám do rúk dostane samizdat, ktorý po prečítaní konšpiratívne pošleme ďalej. Všetko to nám bráni úplne ohlúpnuť. Získavame cenné skúsenosti, ako prežiť a nezaprieť samého seba, ale je nám jasné, že sme stratená generácia, ktorá nič nedostane zadarmo a každú, zdanlivú samozrejmosť, si musí vyvzdorovať (aj keď už zväčša nie v base, ako v rokoch 50tych).

Zadrôtovaná krajina – Pozor! Nedá sa cestovať! S výnimkou Maďarska, Bulharska, NDR a Poľska (aj to len s podmienkou, že tam práve nevypukne niečo na spôsob Solidarity). Presne v hesle okrídleného, husákovho: “My si, súdruhovia, z hraníc korzo robiť nedáme!”

Ochrana prírody sa chápe formálne, vrátane nášho najstaršieho a najznámejšieho národného parku – TANAPu. Inak by sa tam nemohli konať Majstrovstvá sveta 1970 v severských disciplínach s donebavolajúcim necitlivým zásahom do prírody a scenérie Štrbského plesa a jeho širokého okolia.

Dunaj a priehrady – Územne najväčší masaker voči prírode sa ešte len pripravuje. Zelenú dostane potom, ako  sa v r. 1977 oficiálne uzavrie československo-maďarská zmluva o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Vtedy už začína byť zrejmé, že osud Dunaja medzi Bratislavou a Budapešťou je spečatený.

Životné prostredie silne znečisťujúce a zdraviu škodlivé priemyselné prevádzky typu Krompách či Rudňan „fungujú“ len vďaka výdatným štátnym dotáciám. Neúnosné miestne či regionálne miery znečistenia ovzdušia „sa riešia“ tým, že sa stavajú vysokánske komíny. Odbremení sa tým, aspoň čiastočne, bezprostredné okolie, ale o to viac sa zamorí široké okolie. A tak splodiny zo Žiaru nad Hronom či Zemianskych Kostolian dýchajú až v Budapešti. Zato nás svojimi splodinami štedro zásobujú Poliaci, ba  aj východní Nemci. Aspoň nejaká výmena tovarov funguje v rámci RVHP bezchybne.

Vodné toky sú v takom stave, že po takmer celej svojej registrovanej dĺžke spadajú do dvoch najvyšších stupňov znečistenia.

Suroviny sa ťažia hlava-nehlava. Raz  je to len vápenec na banálny cement, inokedy však urán či antimón na strategické účely. Veď závody v zbrojení sa stupňujú a spojenci z Varšavskej zmluvy sú nároční.  

Dôkazom nášho vazalstva i silnejúcej jadrováckej lobby je experimentovanie s jadrovou energetikou, ktoré neovplyvní ani havária JE A1 v Jaslovských Bohuniciach v r. 1979 (jej následky nie sú dosiaľ dôsledne odstránené – pozn. aut.). 

Okrem katastrofálnych následkov na zdraví prírody a krajiny, to má nemenej katastrofálny dosah na kvalitu potravinového reťazca a najmä na toho, kto sa nachádza na jeho konci, teda na človeka. A tak sa za niekoľko rokov v ukazovateľoch morbidity a mortality prepadávame z popredných miest medzi najzdravšími národmi Európy na alarmujúci opačný koniec tohto rebríčka.

Na rozdiel od väčšiny krajín sveta, ktoré v tom čase už majú zákon i ministerstvo na ochranu životného prostredia, my v tomto smere dlhodobo zaostávame a improvizujeme.

Niektoré zákony (napríklad zákon o vodách) sú aj pomerne prísne, ale „rieši“ sa to praxou výnimiek. V stavebnom zákone sa dokonca predpokladá verejné prerokovanie jednotlivých zámerov. Ale čo už naprerokuješ, keď sú verejnosť i diskusia z moci úradnej de facto zakázané?

Nepekná realita na pozadí krásnej krajiny – V kontraste s týmto všetkým je tu stále ešte zväčša krásna slovenská príroda a miestami dochované väčšie či menšie enklávy ešte autentického vidieka. Takže, pre toho, kto túto krásu objavil a nerobí mu problémy za ňou po víkendoch a prázdninách vycestovať, je to čosi ako vykúpenie. Iste, v prvom rade je to únik zo sivého sveta do sveta pestrofarebného, voňavého, skutočného… A nech mi moje drahé Malé Karpaty odpustia, ale za skutočne majestátnou prírodou treba pár hodín cestovať. Ešteže vlaky sú lacné…

Ale my intuitívne i programovo nechceme, aby to bol len únik. Aj o tom je tento príbeh.

Pozor na ilúzie!

Aby však nevznikla falošná ilúzia o zlom meste a dobrom vidieku. Aj slovenský vidiek zažíva v tom čase ďalšiu zo svojich kríz identity.

O tom autentickom, ale aj o tom, že je to kultúra a svet na odchode, krásne vypovedajú diela Martina Martinčeka, Dušana Hanáka či Milana Rúfusa.

Rúti sa druhá vlna kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá atakuje dovtedy zväčša ešte tradične obhospodarované podhorské a horské oblasti – nielen sceľovaním políčok a tvorbou veľkých lánov, ale aj výstavbou masívnych kravínov a najmä deštrukciou tradičných foriem života v horských a podhorských obciach. 

Budovateľský boom 70. rokov prináša nové “stavby socializmu”: buduje sa priehrada Liptovská Mara, pod hladinou ktorej miznú starobylé dediny stredného Liptova. Na Čiernom Váhu sa stavia prečerpávacia hydroelektráreň.  Obe tieto energetické diela spája s okolitým svetom stále hustejšia a škaredšia sieť vysokonapäťového elektrického vedenia, ktorá agresívne prerezáva hory i doliny.

Čo sa ešte deje na slovenskom vidieku 70. rokov?

V obciach sa stavajú škaredé domy a ešte škaredšie chaty.

Režim sa snaží zvýšiť hmotný blahobyt pracujúcich más. Chápe to snáď aj ako určitú kompenzáciu za to, že ľuďom ukradol slobodu. Bežný človek nemá k dispozícii takmer žiadne bohumilejšie sféry, kam by investoval zarobené peniaze – cestovať sa v tom čase prakticky nedá, investovať do kultúry, zdravia, športu, vyššieho vzdelania či iných nadstavbových aktivít sa na slovenskej dedine nikdy príliš „nenosilo“. Autá sú neúmerne drahé a ešte sa nepovažujú za takú takmer samozrejmosť, ako dnes. A tak sa stavia: domy, ulice ba celé štvrte.  Čím väčší a okázalejší dom, tým lepšie…Aspoň v danej chvíli. Veď všetky druhy energií, potrebných na vykurovanie, sú vďaka štátnym dotáciám dostupné a lacné. A pred susedmi a šírou rodinou sa treba ukázať. Zámienkou, ktorá to celé má zdôvodniť, je ilúzia, že veď to staviame pre naše deti a vnúčatá. Krutou iróniou osudu je, že tie deti, len čo môžu, jednoducho z domu zmiznú smerom do mesta a rodičom či starým rodičom stačí na bývanie aj suterén. Celé nadzemné časti novodobých dedinských “monštier” tak zväčša slúžia iba na reprezentáciu. Prispieva k tomu aj kolektivizácia. Kým predtým dedinčania hrdlačili väčšinu dňa na svojich políčkach, či na senách, na družstve stačí odpracovať predpísaný čas, a tak “prebytočný” čas, energia i peniaze zväčša “putovali” do výstavby domu. 

Chaty sú v niečom podobný, a v niečom osobitý fenomén, už dávnejšie dobre známy v susedných Čechách, kde sa prinajmenšom od začiatku 60. rokov koncom týždňa väčšie mestá (najmä Praha) jednoducho vyľudňujú. Víkendový exodus smeruje na chaty a chalupy, kde sa môžu obyvatelia miest pomerne slobodne realizovať a aspoň na chvíľu sa vymaniť z dusnej  atmosféry “socialistického mesta”.

Chatové a záhradkárske osady či celé mestečká začínajú obopínať mestá ako prstence. 

V tomto má “chatománia” nemálo spoločného s “chalupomániou”, len s tým rozdielom, že kým chaty boli novotvary, ktoré vyrástli na dosiaľ nezastavanej pôde a parazitujú na prírode, chalupy sú “len” upravené pôvodné stavby. To “len” zámerne uvádzam v úvodzovkách, lebo tie adaptácie a modifikácie sú často príšerné.

Na dokreslenie dobovej situácie si dovolím uviesť spomienkový text, ktorý vznikol pred pár rokmi a ktorý som nazval Päť stretnutí s Dominikom Tatarkom:

Stretnutie prvé:

Desana a Oleg Tatarkovci sú čosi ako rodinní priatelia. Celú druhú polovicu šesťdesiatych rokov sú u nás varení-pečení. Brat Marko a Oleg buntošia spolu v prvých dňoch sovietskej okupácie v auguste´68  na námestiach Paríža. Desanu vidím, akoby to bolo dnes, sedávať v kúte za pecou v rodičovskej spálni, sŕkať čaj zo žltej porcelánovej šálky a pýtať sa na všetko možné a nemožné, ako sa na budúceho psychológa patrí. Bratovi ticho závidím Démona súhlasu s venovaním: „Tebe, Marek  – apoštol, s láskou Dominik, 1970“. Ujo Dominik sa u nás doma sprítomňuje podchvíľou. V kalendári je rok 1973 a normalizačné orgie vrcholia. Píšeme poslednú slohovú úlohu pred maturitou. A ja si z ničoho nič zmyslím, že ju pojednám ako vášnivú obhajobu Dominika Tatarku. Naša milá a statočná pani profesorka slovenčiny si volá do školy môjho otca a apeluje naňho: „Je nám sympatické, čo robí Maňo, ale ak nechcete, aby tesne pred maturitou vyhodili zo školy jeho a spolu s ním i nás, požiadajte ho, prosím, aby maturitnú písomku zameral inak!“

Stretnutie druhé:

Je jarný večer, marec 1976. Trištvrte roka pred Chartou. Sedíme v príjemnom byte bratových svokrovcov kdesi pod Slavínom. Možno sa niečo oslavuje, možno nie, ale určite sa sedí pri fajnovom valtickom víne a hovorí sa o všetkom možnom. Keď tu ktosi z ničoho nič privedie zvonku uja Dominika. Mĺkveho, pohrúženého do seba, skleslého, úplne bez života. Ktosi vysloví obavu, či ho vôbec núkať vínom, či to ešte nezvýši jeho zasmušilosť. Našťastie domáci pán nestráca duchaprítomnosť a nedá sa dezorientovať podobnými nepodloženými obavami. A víno pôsobí ako elixír. S každým pohárikom je ujo Dominik živší a živší. Dokonca z neho začína vyžarovať nečakaný optimizmus. Som nesmierne rád tomuto jeho znovuzrodeniu a keď sa okolo polnoci spoločnosť rozchádza, ocitnem sa na ulici nevdojak vedno s ním. A ujo Dominik vraví to, čo si trúfam reprodukovať aj po mnohých rokoch takmer doslovne: „Ani sa mi neprisnilo, že strávim taký príjemný večer v prítomnosti priateľov z mladosti, krásnych mladých žien a mladých mužov, ktorí ešte nestratili ideály.“

Osmelím sa ho opýtať, či ho môžem odprevadiť domov. Namiesto súhlasu začína rozprávať. Vlastne ani nejde o rozprávanie, ale o imaginatívnu tvorbu nenapodobiteľnej tatarkovskej vízie. Čo všetko vzrušuje v tejto chvíli Tatarku a vďake jeho sugestívnemu podaniu, samozrejme aj mňa? Samé hlbinné, podstatné veci: od tajov predverbálnej či mimoverbálnej komunikácie až po atavistickú symboliku pece – matky – v strede slovenských dreveníc. Od monumentov špatiacich Slovensko až po drevenú detskú hračku – originál. Od Konrada Lorenza až po mýtus Slovenska vo Švantnerových novelách.  Odprevádzam ja jeho, potom on mňa. Rituál odprevádzania, transcendentná atmosféra komorného nočného rozhovoru prechádzajúcej sa dvojice. Krúžime okolo Slavína, meriame uličky a rátame schodíky Hausberglov. Pod nami spí normalizujúca sa, hnijúca Bratislava. „Predstav si umelca, sochára, ktorému zakázali plniť jeho poslanie, robiť monumentálne sochy. Na čo však nepríde? Začne robiť malé, drevené sošky, sochy do ruky. Sedíte okolo stola, on položí na stôl takú sošku a spoločnosť ju berie mimovoľne do rúk, soška koluje okolo stola, ľudia hovoria o inom a posolstvo zakliate v soške nimi mimovoľne preniká…“

Mýtus o obci božej, mýtus o čistom, altruistickom, preduchovnenom spoločenstve ľudí, ktorých spája vyšší princíp, viera alebo poznanie.

Mýtus o Slovensku plnom atavistických symbolov. Mýtus o duši národa. Bez veľkých slov a zbytočného pátosu. Vyznanie Slováčiska poučeného Sorbonou, ďalekými cestami, osobnými priateľstvami s osobnosťami svetovej literatúry, ale i tupou neprajnosťou samozvaných vládcov jeho vlastného národa. Mýtus skutočnejší ako realita. Skutočnejší, lebo pravdivejší, zmysluplnejší, viacrozmernejší…

Stretnutie tretie:

Neskorá jeseň 1987. Nepríjemností za Bratislavu/nahlas zo dňa na deň pribúda. Ubitý sa vlečiem z roboty dolu Štefáničkou a kdesi pri samoobsluhe na rohu Lermontky sa vynorí ešte ubitejšia postava – ujo Dominik vo svojom neuveriteľne obnosenom, pôvodne zelenom hubertusíku. Pozdravím sa mu. On ma chytí ma za ruku, nečakane vrúcne ju stisne a opýta sa: „Ako sa máte?“ Reagujem tak po slovensky: „Už nás naháňajú skoro ako Vás.“ Naivne ho chcem utešiť tým, že nie je sám, komu sa nevodí práve najlepšie. Reakcia na moju pseudoútechu je však opačná, vyhŕknu mu slzy.

Stretnutie štvrté:

Nedlho pred Tatarkovou smrťou zájde brat posledný raz za ujom Dominikom. Ani jednému, ani druhému nie je veľmi do reči. Marko teda vtiahne z tašky posledného Ochrancu prírody a prečíta ujovi Dominikovi moju spomienku na Babku Škopíkovú: Zosmutneli Biele Vody.

A tak sme sa nevdojak rozlúčili s oboma. S babkou Máriou z Bielych Vôd i so slovenským svetobčanom, ujom Dominikom.

Stretnutie piate: 

Začiatkom 90. rokov pomáham hľadať vhodný kus tatranskej žuly na náhrobný kameň pre Dominika Tatarku, vtedy už aj oficiálne sediaceho na Olympe nesmrteľných Slovákov. Hoci jeho diel v kompletnej podobe nevyšlo dosiaľ.

Nový prvok na scéne 

Do vyššie popísanej reality, do tohto prostredia pošramoteného fyzicky i mentálne, vstúpila skupina mladých ľudí, prevažne študentov, ktorí neboli spokojní so stavom vecí verejných, hľadali zmysluplné využitie voľného času, na ktoré by nepotrebovali žiadny súhlas Fakultného výboru SZM, alebo iného podobného “orgánu”, zapáčila sa im pôvodná ľudová architektúra, imponovala im autenticita miestnych ľudí a navyše boli zväčša aktívni turisti, ktorí mali k horám a k vidieku tradične blízko a zároveň hľadali dostupné “záchytné body” pre realizáciu týchto svojich chúťok. Miesta, útulok, strechu nad hlavou, kde by sa dalo bez problémov prenocovať. Nielen v lete, ale podľa možnosti v priebehu  celého roka. Nebojme sa to povedať, boli to romantici hľadajúci iný svet, svet krásy, harmónie, spravodlivosti. Svet, v ktorom nebude vládnuť sprofanovaná ideológia, ale ani peniaze. Boli pripravení nielen brať, ale aj dávať. Dosť rozmýšľali, čítali, diskutovali a nebolo im ľahostajné, ako prežijú svoj život, či im ho niekto ukradne, alebo ho prežijú v súlade so svojim svedomím, keď už v súlade s ideálnymi predstavami sa to v zadrôtovanej krajine nedá. 

V tejto súvislosti sa vynorilo ešte jedno konkrétne špecifikum, ktoré viacerých z nás ovplyvnilo zásadným spôsobom. Drevená osada Podšíp vysoko nad sútokom Váhu a Oravy a rekreačná chalupa jedného z ústavou SAV v nej. Miesto pre odborársku rekreáciu v osade bez elektriny a bez dopravy, hodinu pešej chôdze strmo do kopca. Unikát. Zrejme nielen na Slovensku. Uskutočnená vízia, či romantický sen môjho otca, ktorý ten ústav vtedy „kočíroval“. Pod tým, prečo práve Podšíp, sa podpísal úchvatný filmový týždenník, ktorý o tomto čerstvo opustenom drevenom zázraku ktosi nakrútil v roku 1967, ako aj otcove oravské korene, vďaka ktorým si spomenul, že Pod Šípom bol už ako chlapec so svojím krstným otcom z Veličnej.

Nebolo v tých časoch vari človeka, ktorý by sa bol zjavil na Podšípe a nebol by zatúžil po niečom podobnom. A boli to nielen našinci, ale vďaka ústavným vedeckým kontaktom a študijným pobytom ľudia doslova z celého sveta. Ale keďže počet tamojších domčekov bol obmedzený a počet záujemcov stále rástol, začali sme podnikať prieskumné cesty do ďalších, dosiaľ neprebádaných kútov Slovenska, o ktorých  sme vedeli, alebo aspoň tušili, že by sa  tam dalo nájsť niečo podobné.

Prvý pendant Podšípu: Fedorov či Federovo, bol hneď neďaleko – na druhej strane kopca. Stačilo zbehnúť do Stankovian a inou cestou zasa vybehnúť do kopca. Alebo sa tam dalo dostať aj pohodlnejšie – vtedy ešte udržiavaným chodníkom, vedúcim po vrstevnici – takzvanou vicinálkou – cez Žaškovské  sedlo. Najväčší nadšenci si to mohli „skrátiť“ priamo cez bralnatý masív Šípa.

Dedinčania v Stankovanoch dodnes spomínajú, ako šestnásťročný „chlapček“ Ďuro Nvota s kamarátmi rovnakého veku (Gabo Bianchi, Beňo Alexy a Milan Hladký boli dokonca ešte o rok mladší) prišiel do dediny zháňať šindle na federovskú strechu a ako ich potom vykladali na konský povoz. Ale Federovo nebolo len o robote a prázdninovaní, ale aj o happeningoch a o umení. Aj tu sa rodil režisér a herec Juraj Nvota. Mnohé nasledujúce letá tamojšia chalupa praskala vo švíkoch a nebolo nič výnimočné, keď v zadnej izbe spalo na zemi 20 novodobých Federovčanov, obyčajne 19 chlapcov a jedno dievča – Denisa. 

A potom sa diapazón novoobjavených dreveničiarskych lokalít začal z roka na rok rozširovať. Paralene pôsobili Kresánkovci vo Veľkom Borovom, kontakty sme mali s Vlkolíncom, Liptovskou Tepličkou, Prašnicou pri Starých Horách i s Bocami.

Potom prišlo Slovenské Rudohorie, konkrétnejšie hriňovské Biele Vody, kokavské a utekáčske lazy a okolie Lomu nad Rimavicou.

V Javorníkoch sme sa zo začiatku zamerali najmä na Lazy pod Makytou, Hornú Marikovú a na Papradno.

Navyše, ako pridaná hodnota, vzniká to, že pri našich výpravách za ľudovou architektúrou máme to šťastie, že už nie sme odkázaní len na stany či spávanie pod holým nebom. Postupne si totiž vytvárame a zahusťujeme sieť „ubytovní“ na báze čerstvo opravených dreveníc.

Aby som nezabudol. Nielen chodíme, mapujeme, krešeme, vymieňame zhnité brvná a pokrývame deravé strechy. Ale aj čítame, študujeme. Všetko dostupné: od Vydru a Mencla cez Bednárika a Štiku až po Podoláka. Okrem toho Pamiatky a prírodu, Projekt, Krásy Slovenska…

V roku 1973 si vo vinárni Korzo na Rybnom námestí dávame so spolužiakom Milom Salaiom bombastický záväzok, že my tú našu ľudovú architektúru zachránime. Keď nie všetku, tak aspoň to, čo zvládneme. V tom istom roku sa mi ako čerstvému maturantovi darí za pomoci priateľov samizdatovo vydať prvú verziu vari stostránkového „diela“ s hrdým názvom Projekt záchrany ľudovej architektúry na Slovensku, kde je trochu teórie, ale hlavne veľa konkrétneho, až po mapové prílohy s vyznačenými, čerstvo objavenými, lokalitami.  Na Projekt bezprostredne zareaguje pre mňa dovtedy neznámy, ale  neskôr o to dôležitejší – čerstvo promovaný historik umenia – Peter Kresánek. Na druhý deň rukuje na vojenčinu, a tak som chvíľu po jeho telefonáte u nich, vo vile neďaleko Riviéry a vzrušene debatujeme o našej spoločnej láske z dreva a prehŕňame sa v bohatom archíve jeho skvelých fotografií. Keďže on nemôže, dostávam bojovú úlohu nafotiť drevenice zbastardené chalupármi na Veľkom Borovom, ktoré majú ilustrovať jeho článok pre časopis Projekt. Peter má v tom čase už za sebou citlivú rekonštrukciu drevenice na Borovom (o ktorú však čoskoro, z dôvodu nevyjasnených majetko-právnych vzťahov, príde).  Tajne už vtedy húta o tom, ako zachrániť padajúce mlyny v neďalekej Kvačianskej doline. Ale trápi ho aj to, čo sa deje s drevenicami na Borovom či na Hutách a zaujíma ho vlastne celé Slovensko – aj v tom si dobre rozumieme.

Sú to časy dlhých vysokoškolských  prázdnin, chodenia, objavovania a dokumentovania všetkého, čo je v tomto smere zaujímavé: Klenovské lazy, Kučelah pod Fabovou hoľou, okolie Bykova, Podpoľanie, Horehronie, Muránska Zdychava,  Zamagurie, Javorníky a Kysuce – napríklad osady nad Oščadnicou, Lutišami, či Riečnicou, okolie Valaskej Belej a dedinky pod horami v okolí Bánoviec, Richtárová, Prašnica a ďalšie banícko-uhliarsko-sklárske osady v okolí Starých Hôr a Donovalov, Liptovská Osada i Liptovská Teplička, osady v Čergove  i v Ľubovnianskej vrchovine…

Je polovica 70. rokov minulého storočia. Milo Salai spolu s nami, niekoľkými kamarátmi, spomedzi ktorých je najvytrvalejší Jožo Vojta s priateľkou Majou, sa začína trápiť s obnovou schátralej usadlosti na hriňovských Bielych Vodách. Spoločnosť nám robí nezabudnuteľná babka Škopíková. Jej i tete Margite, starčekom – manželom Hanúskovcom a ďalším čarovným domorodcom chodíme popri robote na stavbe  pomáhať na sená či narúbať dreva. Aj takto som sa s lúčil s našou spoločnou babkou, keď nás na prahu deväťdesiatky, navždy opustila:

Osireli Biele Vody, alebo Skončil sa život – legenda žije ďalej 

Ilja Erenburg kedysi nazval hlavným mestom Slovenska salaš nad Tisovcom, kam ho zaviedol dr. Vlado Clementis a umožnil mu tým zažiť koncentrovaný zážitok autentickej kultúry a skutočného života pri stretnutí s tisovským bačom.

Neďaleko odtiaľ, v tom istom Rudohorí, len na opačnej strane Klenovského Vepra, sme mali my, bratislavskí ochranári, svoje hlavné mesto Slovenska v podobe chalúpky babky Škopíkovej. Veď v ktorom slovenskom meste nájdete toľko palácov, ako na teritóriu tejto jednoduchej a zároveň zázračnej babky? Čo na tom, že pomenovaním “palác” babka označovala šopy, drevárne, záchodík, zemiakovú jamu…?

Okolo miniatúrnej babičky-guličky sa vytvoril mýtus a my sme za ňou putovali ako nemocní pútnici do Lourd. Len nie za telesným, ale za duševným zdravím.

Neexistoval problém, na ktorý by nebola mala okamažite recept. Nebolo poznámky, na ktorú by nebola reagovala, promptne, metaforou, zásadne zveršovanou.

Svet historického vedomia, podvedomia a imaginácie babky Škopíkovej osciloval približne medzi érou Cyrila a Metoda a tým, čo sa stalo včera, prípadne dnes doobeda.  Nikdy pritom nebolo zrejmé, ako to napokon v živote býva, čo je realita, čo fikcia, čo zažité a čo vyčítané zo Svätovojtešského kalendára. Babka bola virtuózny konfabulátor a romány takého Wiliama Faulknera boli svojou stavbou a ságovitosťou v porovnaní s jej prejavom obrazom krajnej monotónnosti a nedostatku fantázie.

“Koľko máš rokov, chlapéc?”

“Šesťdesiat, babka.”

“Jo-jo-jój, taký mladý. Ja ti veru dvojiť (rozumej vykať – pozn. aut.) nebudém, hybe keď budeš mať sto. Zober z konici sekeru a hybaj mi dreva narúbať!”

A tak rúbali, vodu nosili, zametali, strechu plátali, plot a “paláce” reparovali, zemiaky kopali, ale potom “pradéd” s babkou popíjali a sýtili sa jej múdrosťou, dobromyselnosťou a humorom páni dochtóri, profesóri i režiséri, ktorí svet pochodili div nie ako Zigmund a Hanzelka, ale také čudo, ako je babka Škopíková, jakživ nevideli.

Po tete Margite, ujovi Hanúskovi a ďalších mýtických obyvateľoch hriňovských Bielych Vôd, odišla teda na cmiter, ležiaci na kôpke skália na úpätí bielovodskej poľany, naša spoločná babka, ktorá si pamätala všetko dôležité o každom z nás, svojich často nehodných, lebo rozbehaných, adoptívnych deťoch a vnúčatách…

Pribíjajúc šindle na Milovu strechu obdivujeme stále rovnakú a pritom stále inú siluetu Detvianskej Poľany. Drevo na stavbu sa sťahuje – rovnako ako pred stáročiami – volmi a kravkami.  Čas, ako keby sa tu zastavil a jeho rýchlosť sa prispôsobila rýchlosti týchto našich nemých pomocníkov. Všade naokolo dožíva starodávna civilizácia: materiálne chudobná, duchovne však svojská a bohatá. Ešte sme ju tak-tak stihli. Tú atmosféru minulých storočí. Nikde sme ju nezažili tak bezprostredne, nefalšovane a intenzívne, ako tu, na lazoch pod Poľanou, Bykovom, Ľubietovským a Klenovským Veprom.    

Kájo Frőhlich s vari dvadsaťpäťčlennou skupinou rovesníkov sa ujíma usadlosti Sihelky či Medzipúpovci, niekedy nepresne nazývanej aj U Rogoňov. Krajina i miestni ľudia sú nemenej zaujímaví ako okolo Bielych Vôd, len oveľa dramatickejší, dynamickejší, prchkejší. Namiesto volov chovajú a používajú prekrásne kone s krásnymi, zdobenými postrojmi Made in Rogoňovci. Produkujú pravú terchovskú muziku na vlastnoručne vyrobených nástrojoch. Ale vedia aj všetko ďalšie, praktické, čo treba okolo gazdovania na poli, na senách i na salaši. Málokde sa dajú stretnúť podobní, univerzálne zruční a schopní ľudia. Škoda, že sa roztratili po svete a ich políčka i lúky beznádejne zarastajú. Ešteže časť z nich, okolo Kájovej chalupy, každoročne kosíme.

Radi chodíme aj na Horehronie. Ešte ako neformálna skupina študentov písomne oslovujeme vedenie niekoľkých tamojších obcí a pokúšame sa im vysvetliť, aké hodnoty sa na ich území nachádzajú, ako by sa mali zachrániť a dali využiť, ale tiež, ponúkame im pritom našu pomoc. Reakcia druhej strany je biedna. Holt, na Slovensku po slovensky.

Roky 1976-7 znamenajú ďalší medzník. Nielen vznikom Sekcie…, ale aj priamo v teréne.

Po prvé, ponúkame vtedajšiemu Slovenskému ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP), že mu pomôžeme pri evidencii pamiatkových hodnôt ľudovej architektúry. Začíname publikovať (Technické noviny, Projekt, Práca, Ľud, Pamiatky a príroda, Nové slovo, Život, Pobeskydí…). A hneď sú to príspevky zásadného významu – rozsahom, atraktivitou i posolstvom. Vďaka za vtedajšie pochopenie a ústretovosť, priatelia novinári a redaktori. 

Ale expandujeme na viacerých frontoch. V praktických aktivitách i v získavaní nových členov a spolupracovníkov. Najmä zásluhou kampane, s ktorou prišla agilná Anina, neskôr a dodnes šťastná manželka Mariana Geišberga, sa podarilo navodiť takú atmosféru, že kto z vtedajších študentov Vysokej školy múzických umení nebol naším členom, chápal sa div nie ako človek druhej kategórie.

V snahe zabezpečiť výskum, dokumentáciu a priebežný monitoring objektov i súborov atraktívnych z pamiatkárskeho, krajinárskeho a rekreačného hľadiska, dochádza k rozdeleniu Slovenska na niekoľko desiatok záujmových oblastí, pre ktoré sú vymenovaní spravodajcovia z radov Sekcie. Čiastočne vážne, čiastočne z recesie im vystavujeme aj preukazy, v ktorých sa okrem iného deklaruje ich profesionálna spôsobilosť a morálna bezúhonnosť. 

Do vlastníctva našich členov a kamarátov sa v krátkom čase dostávajú celé, nežiaducimi zásahmi nenarušené, drevené osady na Kysuciach, zhodou okolností ležiace na protiľahlých okrajoch veľkého katastrálneho územia Novej Bystrice – Brzygalky a Michalcovia, takže si môžme z jednej do druhej posielať pozdravy pomocou vatier či bieložltých obdĺžnikov: nových šindľových striech. Obe osady sme objavili v polovici 70. rokov spolu s Ďurom Hanusom pri vandrovaní naprieč Kysucami. Odvtedy som nahováral viacerých kamarátov, aby sa ich ujali. Podarilo sa to takmer naraz, na prelome rokov 1976 – 1977. 

Tá prvá osada sa neskôr preslávi pôsobením vari posledného bratislavského bohéma, beatnického básnika a vyštudovaného sociológa Gusta Dobrovodského, ktorý tu striedavo pasie kozy a robí sociologický výskum, ale aj stretnutiami slovenských a českých disidentov, manželov Havlovcov a Dominika Tatarku nevynímajúc. Majiteľmi najstaršej z tunajších dreveníc, ktorá si ešte pamätá Napoleona, sú Jano Langoš, Agnes Snopko a Fero Engel. 

Tá druhá osada dnes patrí medzi mediálne najznámejšie rekreačne využívané súbory drevených stavieb na Slovensku. Iste aj zásluhou toho, že ju pred 30 rokmi kúpila skupina adeptov herectva, ktoré dnes predstavujú mediálne hviezdy: Maroš Geišberg, Peter Šimun a o niečo neskôr aj Maťo Landl. Skvelé je nielen to, že zostali Michalcovcom verní celé tie roky, že tam trávili a trávia bezmála celé prázdniny – vysokoškolské i divadelné, ale aj to, že naučili tento magický kúsok Slovenska milovať aj svoje deti, čo stopercentne platí najmä o synoch Maroša a Aniny Geišbergovcov. Škoda len, že pár sto metrov od Michalcov sa začína kataster bývalej obce Riečnica a hygienické pásmo Vodárenskej nádrže Nová Bystrica, kvoli čomu sa tu, miestami aj dosť zbytočne, zlikvidovali desiatky nádherných dreveníc a zároveň sa odsúdili na smrť i tunajšie políčka, lúky a pasienky. Spolu s nimi aj krásna rekreačná chalupa nášho kamaráta v osade U Ďuračkov. Škoda Ťa, preškoda, milovaná Riečnica a Tvoji hrdí kopaničiari, ktorí boli schopní prežiť vo svojich chalupách zavalených snehom hoci aj celú zimu – ako medvede.

Rok 1977 je rok, kedy naše aktivity zažívajú jeden z prvých vrcholov. Do vlastníctva či užívania členov Sekcie sa dostáva viac ako 20 nových objektov. Brigáduje sa od Marikovej neďaleko moravských hraníc po Veľké Borové pod Roháčmi a od poľských hraníc skoro až po maďarské. Možno je to aj tým, že roky 1978 – 1979 je väčšina našich rovesníkov nútená stráviť na vojenčine a my chceme predtým stihnúť, čo sa ešte dá. Spomínané „mŕtve“ obdobie je významné aspoň tým, že v roku 1978 prichádzame s prvou iniciatívou smerom ku kompetentným vo veci záchrany  horného mlyna v Kvačianskej doline, ktorý je už vtedy v štátnych rukách a zároveň zapísaný do Súpisu pamiatok. 

Okrem toho odosielame do 10 vybraných okresov – najmä stredného a severného Slovenska – návrhy na spoluprácu s kompetentnými zložkami štátnej správy pri záchrane miestnej ľudovej architektúry. V tomto zmysle sa snažíme aj o užšiu spoluprácu s regionálnymi zložkami SZOPK v dotknutých okresoch.

Od vzniku Sekcie, teda od mája 1977, sa začíname pravidelne stretávať: každý prvý štvrtok v mesiaci. Možno nás inšpiroval príklad Bednárovcov – otca Štefana i syna Vlada, o ktorých sa hovorilo, že sa s priateľmi stretávali takto pravidelne raz do mesiaca a pri tom istom stole v kaviarni Krym. Viac ako 30 rokov. Len to nebol štvrtok, ale utorok. Toto stretávanie sa má obrovský spoločenský, komunikačný a organizačný význam, ktorý sa o 12 rokov neskôr zúročí v podobe Nežnej revolúcie.

Využívajúc posledné dlhé prázdniny chodím so šikovnou tesárskou sekerkou a pílkou Jackynou z jednej „našej“ osady do druhej a pomáham našincom. Šesť týždňov, dva mesiace? Toto vzájomné navštevovanie a pomáhanie si patrí nerozlučne k étosu ochranárstva. Rovnako ako samozrejmosť, s ktorou si navzájom požičiavame kľúče od chalúp. 

V roku 1978 som poskytol rozsiahly rozhovor Týždenníku Život. V jeho závere bola uverejnená anketa: Hľadáme 10 najštýlovejšie zrekonštruovaných dreveníc, využívaných na rekreačné účely, spolu s pripojenými kritériami štýlovosti. 

Ďalší veľký zlom predstavuje rok 1980. Na viacerých frontoch. Vrátili sme sa z vojenčiny a medzičasom sa nám, po dvojročnom vybavovaní, podarilo získať súhlas na obnovu pamiatky – Horného mlyna v Kvačianskej doline. Prvého septembra sa tu začína veľká ofenzíva. Jej prvú etapu predstavuje „vykopanie“ staticky narušených zvyškov stavby spod závalu kamenia, ktorý siaha do pol strechy. Pri pohľade na svoje holé ruky, jeden fúrik, dva krompáče a tri lopaty chvíľami prepadáme zúfalstvu, najmä keď na druhý deň sa pri mlyne objavia filmári a neďaleko nás sa bavia o tom, ako celý mlyn premenia na poľovnícky zámoček podľa predstáv valutového pána režiséra akého amerického veľkofilmu. Je len šťastná náhoda, že sme pri tom a oni si  nedávajú pozor na jazyk. Viac ako slovné argumenty ich prinútia zmeniť zámer naše ostré sekery.

To, že sa nám v priebehu hektických dvoch týždňov podaril na Mlyne malý zázrak, urobiť z posunutej a polozavalenej trosky vynovenú stavbu, stojacu na pôvodnom mieste s vymenenými základovými brvnami i povalovými hradami, s novým krovom a strechou i s čiastočne upraveným okolím, nám dodalo také sebavedomie, že z neho žijeme v ťažkých chvíľach dodnes. Iste k tomu okrem enormného nasadenia pár desiatok našincov – nadšencov prispel veľkou mierou i geniálny miestny ľudový tesár a neskôr i známy rezbár – ujo Smutniak z Veľkého Borového, s ktorým sme odvtedy nerozluční priatelia. 

Vtedy ešte netušíme, koľko energie a času tomuto miestu v budúcnosti venujeme.

Začína sa aj s prípravou podrobnej projektovej dokumentácie rekonštrukcie a budúceho využitia celého areálu Mlynov v lokalite zvanej Oblazy, vrátane technologického zariadenia 

v jednotlivých objektoch. Tu sa žiada spomenúť mená odborníkov, ako je Peter Kresánek, Marta Pichová či Vlado Kohút.

Nedávno som do Krás Slovenska na tému Mlyn napísal aj toto:

Aktivity pri obnove spoločenskom využití kultúrnej pamiatky súboru ľudových technických stavieb a zariadení na vodný pohon na Oblazoch v Kvačianskej doline prebiehajú dodnes a stali sa vari najznámejšími aktivitami sekcie (podrobnejšie pozri napr. Krásy Slovenska, 2005). Okrem samotnej rekonštrukcie areálu dvoch mlynov, jednej píly a okolitých hospodárskych a technických zariadení (najmä hate, náhony, komunikácie, terénne úpravy, rekultivácia, odstránenie odpadu) doslova holými rukami, pri čom sme strávili fúru víkendov a nejednu dovolenku či prázdniny (vďaka Vám za to, kamaráti a kamarátky)  tu prebiehajú strážne a lektorské služby (vďaka za ne, Katka, Vlado, Boris, Anuk, Emanuel, Pedro, Martin, Miro a ďalší). Tomu všetkému predchádzala aj príprava projektovej dokumentácie (vďaka Ti, Marta, Peter a ďalší). Do tejto aktivity sa dosiaľ zapojilo viac ako tisíc prevažne mladých ľudí, ktorí sprostredkovali neopakovateľný estetický, kultúrny a vzdelávací zážitok okoloidúcim turistom, ktorých sa tu za ten čas vystriedali desaťtisíce. 

Z Kvačianky sa stáva Mekka tých, ktorí obdivujú divokú prírodu, pôvodné technické ľudové stavby na vodný pohon, ale najmä symbiózu medzi prírodou a pamiatkami, ale aj tých, ktorí chcú nezištne pomôcť pri niečom zmysluplnom a pri práci či po nej, povečeroch sa otvorene porozprávať na ľubovoĺnú tému s podobne zmýšľajúcimi a cítiacimi ľuďmi.   

Navyše, v to isté leto paralelne prebiehajú brigády na Podšípe, Bielych Vodách, na Borovom, U Rogoňov, na Terteži  pod Veľkou Račou, v Papradne, v Hornej Marikovej, na Bryzgalkách, U Michalcov a inde. Možno sa pod touto chuťou do roboty prejavil aj pôst, ktorý pre nás znamenala otravná, deprimujúca vojenčina.

To všetko so sebou prináša aj vlnu mediálneho záujmu.

Rok 1980 znamená aj ďalšiu organizačnú novinku. Prevažne na báze dreveničiarov vzniká v Bratislave nová Základná organizácia SZOPK č. 6. Väčšinu jej členov tvoria zo začiatku najmä dreveničiari. Zakladajúcim členmi sa stáva, okrem iných, aj nerozlučná trojica Vlado Bednár, Július Satinský a Tomáš Janovic. 

V tom istom roku sme ešte stihli v ústredných denníkoch uverejniť inzerát Sekcie, žiadajúci verejnosť o poskytnutie informácií o štýlovo zrekonštruovaných objektoch ľudovej architektúry.  Rozsiahly materiál na túto tému uverejnil opätovne aj časopis Život.

Usporiadali sme tiež celý rad prednášok na školách a v osvetových zariadeniach, s cieľom získať nových členov a spolupracovníkov.

Pripravili sme inštruktážnu výstavu Ako opravovať ľudové stavby, alebo Ochrana rekreáciou – rekreácia ochranou. (Apropo, toto heslo vystihuje naše aktivity a zámery, pri ktorých sa snažíme spojiť príjemné s užitočným, vari najlepšie). Výstava na bohatom fotografickom materiáli názorne ilustrovala jednotlivé pracovné postupy pri svojpomocnej obnove ľudových stavieb. Dosah výstavy zvýšili početné ohlasy v tlači. 

V roku 1981 usporiadala Sekcia II. ročník výstavy Ako opravovať ľudové stavby. Panely kompletizujeme spolu so študentkami ŠUPky poslednú noc pred vernisážou v Galérii Denníka Smena. Náš film o sídlach a krajine, ktorý sa o svojom závere venuje aktivitám Sekcie, získal hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale Ekofilm´81. Šiesti členovia sekcie spolu s ďalšími odborníkmi zakladajú na podnet Ústredného výboru SZOPK Odbornú komisiu pre ochranu historických diel a ich zázemia. Okrem toho v tom istom roku prebiehajú rozsiahle rekonštrukčné práce, spojené s obnovou stavebnej podstaty rozsiahleho komplexu Dolného mlyna a píly v Kvačianskej doline. Za chladným štatistickým číslom o prácach v rozsahu okolo 6000 brigádnických hodín sa skrývajú také akcie, ako znovapostavenie veľkej časti dolného mlyna komornou skupinou našincov (Vlado Kohút, Peter Kresánek, Ljuben Hagara, Eugen Gindl, Šaňo Doms a ja) pod vedením uja Smutniaka. Príznačné bolo, že “neškolovaný” majster Smutniak vymeriaval a kreslil a my, samí doktori a inžinieri, sme kresali, pílili a krútili kľukou hevéru.  

Nový rozmer získavajú naše aktivity v roku 1982, kedy zahajujeme hneď dve nové akcie, ktoré sa majú stať tradičnými: Senníky a salaše ako turistické útulne (nerozlučne späté s menom spisovateľa, recesistu, hubára a ochranára Vlada Bednára)  a Týždne ľudovej architektúry. Po úspešnej overtúre z predchádzajúceho roka, kedy nám v Krásach Slovenska vyšiel veľký článok s názvom Senníky a salaše ako turistické útulne, sa začína systematická spolupráca s týmto kultovým časpisom, ktorá trvá dodnes. V tom čase sme tam zverejnili aj výzvu na organizovanie spravodajcovskej činnosti v radoch dobrovoľných ochrancov prírody a turistov. Nadviazali sme konktakty so všetkými zainteresovnými vo veci záchrany a alternatívneho využívania senníkov a salašov. Žial, ich reakcia bola vlažná. 

Pribúdajú osobnosti typu Petra Tatára, Miša Greška, Ota Körnera, Katky Šimončičovej, Paľa Hrkúta, Aleny Benovej, Paľa Bakoša a ďalších. Prvý a zároveň vari poslednýkrát sa na dreveničiarskej brigáde zúčastňuje aj Jano Budaj.

Ujo Smutniak s pomocou nás, brigádnikov, stavia v priebehu niekoľkých dní odznova rozpadnutú chalupu súrodencov Tatárovcov v Richtárovej pri Starých Horách. Svedkovia na to dodnes spomínajú, ako na niečo neuveriteľné.

Piate výročie založenia Sekcie oslavujeme pri ľudovkách v podaní vtedajších konzervatoristov Maťa Babiaka a Samka Smetanu (husle, fujara, akordeón…). 

V roku 1983 podala Sekcia návrh na obnovu drobných hospodárskych stavieb – sypární v oravských obciach a ponúkla pri tom svoju pomoc. Výzva zostala, žiaľ, bez odozvy. Podali sme tiež 11 kompetentným inštitúciám návrh na spoluprácu pri obnove lazu Kokávka nad Muránskou Zdychavou, ktorý sme navrhli vyhlásiť za rezerváciu ľudovej architektúry. V tom istom roku sa tu uskutočnil aj II. ročník Týždňa ľudovej architektúry. Po dohode so všetkými zainteresovanými sme opravili prvých 11 senníkov nad Liptovskou Tepličkou.

Ďalší z vrcholov predstavuje rok 1984 s niekoľkými týždňami usilovnej práce na dreveniciach. Senníky nad Liptovskou Tepličkou, salaše v Západných Tatrách, veľké brigády na Kokávke, klenovských lazoch, Bielych Vodách, ale najmä začiatok syzifovskej práce na generálnej rekonštrukcii hatí v Kvačianskej doline, ktoré nám v priebehu výstavby dvakrát odnesie veľká voda. Obrovský test fyzických schopností, zručnosti, dômyslu, ale najmä morálnou-vôľových vlastnosti a psychickej odolnosti. Skvelú prácu to odvádzajú ľudia ako Peter Tatár, Oto Körner a mnohí ďalší. 

Kokávka sa stáva celoživotnou láskou manželov Miša a Anky Greškovcov. Od roku 1984 tam trávia veľkú časť voľného času a spolu s nimi priatelia a priateľky zo ZO 13: Zemanovci, Zelenákovci, Paulíniovci a ďalší. V roku 2004, pri príležitosti 20. výročia prvej veľkej brigády na Kokávke, som na nich zložil menšiu ódu, z ktorej vyberám záverečnú časť:

„Prežili sme tu (ochranári zo Slovenska, Čiech i Francúzska) čarovné dni zbližovania sa s problémami historických štruktúr krajiny a starostlivosti o ňu.

Následne, po predchádzajúcom podrobnom národopisnom výskume, vypracoval náš člen, etnológ PhDr. Juraj Podoba, návrh na vyhlásenie Kokávky a susedných osád za rezerváciu ľudovej architektúry.

Odvtedy prešlo dvadsať rokov. Deti, ktoré sa tam vtedy hrali, majú už vo vrecku vysokoškolské diplomy a nejedno z nich varuje už vlastných potomkov.

Prišli desiatky iných lokalít, stovky ďalších ochranárskych akcií, ocitli sme sa nielen v novom tisícročí, ale aj v inom svete.

Na Kokávku nezabúdame, ale pravidelne tam chodia už iba verní jednotlivci so svojimi rodinami.

Najmä vďaka nim, kokávkovským novousadlíkom,  toto rozprávkové  miesto s ešte rozprávkovejším výhľadom nezaniklo.  Stalo sa kultovým miestom tých, ktorí majú zmysel pre ticho, kľud, prirodzenú krásu, harmóniu, poctivú robotu pri dreve a na senách a ktorí majú vzácnu schopnosť počuť takmer nečujný hlas prírody, histórie a jej dosiaľ živých detí.

Chyžky i hospodárske stavby na okolí pomaly padajú, krajina zo dňa na deň pustne. Už to nie je celkom to, čo to bolo v ono nezabudnuteľné leto pred dvadsiatimi rokmi. Ale stále to ešte stojí za to a každá brigáda i každá chvíľa ničnerobenia s výhľadom pre bohov je tu tou príslovečnou štipkou soli nad zlato. 

Vďaka Ti, Kokávka, vďaka Vám, starousadlíci Gordianovci, Simanovci a ďalší, vďaka Vám, priatelia, novodobí Kokávčania, zásluhou ktorých žije to, čo už bolo zdanlivo odsúdené na zánik.

V činorodom roku 1984 Československá televízia za autorskej spolupráce členov Sekcie vyrobila reláciu Televízny klub mladých, venovanú našim aktivitám a tomu, ako si predstavujeme riešiť túto problematiku v budúcnosti (treba povedať, že TKM patril v tom čase k reláciám s najväčšou sledovanosťou a zároveň najväčším mienkotvorným potenciálom). V relácii sa podarilo výstižne predstaviť verejnosti hlavné problémy, spojené s neprofesionálnou ochranou ľudovej architektúry, ale aj ničenie objektov ĽA väčšinou rekreačných užívateľov s konzumnými predstavami o rekreácii a absenciou elementárneho vkusu. Podarilo sa tiež skonfrontovať priamo v teréne a pred televíznou kamerou stanoviská zástupcov štátnej správy, orgánov cestovného ruchu, profesionálnej pamiatkovej starostlivosti a členov Sekcie. Hodnotenie práce a zámerov Sekcie zo strany všetkých zúčastnených vyznelo vysoko pozitívne. V tej chvíli sa zdalo, že koordinovaný a koncepčný postup na usmernenie rekreačného využívania ľudových stavieb tak, aby z toho profitoval rekreant, stavba, okolitá krajina, cestovný ruch i miestni ľudia, je “na spadnutie”. Samozrejme, koleso štátnej byrokracie sa krútilo podstatne ťažkopádnejšie, než ako by bolo treba, a tak sa z pekných zámerov uskutočnila iba časť, z čoho možno spomenúť aspoň uznesenie vlády zamerané na koordináciu záujmov rekreačného využívania ľudovej architektúry so záujmami pamiatkovej starostlivosti. Za zmienku stojí aj to, že v tých časoch sa ochrana pamiatok a prírody nachádzali pod jednou organizačnou strechou v gescii ministerstva kultúry. Aj tu však prevládala rivalita a nekomunikatívnosť nad spoluprácou a integrovaným prístupom k hodnotám obsiahnutým v krajine. Šanca,  ktorú predstavovala spomínaná existencia pod jednou strechou a ktorá  mohla priniesť veľa pozitívneho, zostala nevyužitá.

Podobný dosah, ako spomínaný TKM, mala aj rozsiahla beseda s členmi Sekcie, ktorú usporiadal Československý rozhlas v rámci populárnej relácie Rádiovíkend.  

Bodkou za „orwellovským“ rokom 1984, v našom prípade nabitým aktivitami i dosiahnutými výsledkami, bolo pozvanie na predvianočný ochranársky ples do Stovežatej, ktorý organizovali naši priatelia, pražskí ochranári. Bolo nás tam spolu päť a najrázovitejší z nás bol Oto „Alpatyč“, ktorý tam prišiel tak, ako sa na Správcu majetku spod Tatier sluší a patrí: v prešívanej červenej vetrovke a vo vibramkách.

Týždeň ochrany ľudovej architektúry sa r. 1985 uskutočnil na kysuckých cholvarkoch a na dolnom Liptove. Okrem veľkého počtu účastníkov i urobenej roboty bol významný i tým, že sa na ňom po prvý raz objavila posila, ktorá sa v ďalších rokoch ba desaťročiach ukázala byť veľmi významná: Paľo Šimkovic alias Antago. Doslova sa vynoril z rannej hmly po celonočnom blúdení, hore na Bryzgalkách. Ani nie dvadsaťročný, vysoký, mierne nahrbený mladík, so starosvetským klobúčikom na dohola ostrihanej hlave a nemenej starodávnym ruksačikom na chrbte. Pôsobil tak trochu dojmom komparzistu, ktorý sa stratil pri nakrúcaní filmu Nikola Šohaj – loupežník. Hneď si však vysúkal rukávy a prejavil veľkú guráž do práce.

Najviac si od prvej chvíle porozumel s ďalším svojráznym účastníkom, Otom Körnerom, ktorý je o generáciu starší a v tom čase nosil vlasy po plecia. Vynikajúca, vizuálne kontrastná, priam antagonistická dvojica, z ktorej sa mali stať priatelia do každého počasia. Keď antagonistická dvojica, tak jej členovia sú logicky antagonisti. Celkom dobrá prezývka: Antagonista, skrátene Antago, nie? Keďže Oto už prezývku mal: Alpatyč (správca majetku), prischla prezývka Antago Paľovi a dodnes ho tak všetci voláme.  

Začíname stavať vernú kópiu drevenice na Podšípe, ktorá pred časom vyhorela po zásahu bleskom. Krásna, prevažne komorná akcia, ktorá trvá jednu jeseň. Jeseň, najmä babie leto je čas, kedy sa  Šíp s Podšípom zvyknú podobať na koráb, plaviaci sa, súc zaliaty slnkom, morom hmiel, ktoré sa počas dopoludnia udržiavajú nad dolinami Váhu a Oravy. Opäť sa zaskvie zručnosť, dômyselnosť a sila majstra Smutniaka, Marka Hubu, ale aj začínajúceho majstra Antaga. Chodí sem skvelá partia, ktorá si po celodennej krásnej robote ešte vylepšuje náladu vínkom Paľa Hrkúta, husličkami Samka Smetanu a inými dobrotami.

Novú kvalitu prináša i ďalšia dohoda so “štátnymi” pamiatkármi a inými kompetentnými ako na centrálnej tak i na regionálnej úrovni, a to na tému našej pomoci pri záchrane rezervácií ľudovej architektúry a následne pamätné týždne ochrany ľudovej architektúry v Osturni (1987) a vo Vlkolínci (1988). Išlo zároveň o najmasovejšie a organizačne najnáročnejšie akcie Sekcie v oblasti ľudovej architektúry, s účasťou bezmála sto účastníkov. Počet ľudí, ktorý nie je ľahké ubytovať či nakŕmiť, ale najmä zmysluplne zamestnať. Napokon sa to podarilo nad očakávanie a práve počet účastníkov umožnil pracovať na viacerých stavbách naraz. 

K skvelým spomienkam prispeli aj stretnutia s originálnymi miestnymi ľuďmi, veselými starenkami a starcami v Osturni či z pánom farárom a babičkami či miestnym pastierom vo Vlkolínci. Ktovie, či z nich ešte niekto žije? Fascinujúci bol aj pohľad na štyridsať “na žiletku” nabrúsených sekier Made in Marko Huba, opretých o doštený plot v strede Vlkolínca, či na rozobratú a znovapostavenú padajúcu vyhňu v Osturni (akcia pripomínajúca hru s Legom). 

Na obe tieto miesta sme sa ešte v nasledujúcich rokoch viackrát vrátili.

Začíname  zabezpečovať strážno-spravodajské služby v Kvačianskej doline, čo sa ako-tak darí, našťastie,  dodnes.

V roku 1986 sme vypracovali scenár výstavy o činnosti Sekcie na veľtržno-festivalové podujatia s masovou účasťou: Agrokomplex, Agrofilm a Ekofilm.

V roku 1987 natáčame spolu s Krátkym filmom Praha film Historické štruktúry krajiny, ktorý o rok neskôr získava ďalšiu hlavnú cenu na Ekofilme v Ostrave. Napomohol tomu, okrem iného, aj lobing Deža Ursínyiho, ako člena poroty, i sympatie ďalších zainteresovaných k nám, ako spolutvorcom Bratislavy/nahlas. Skrátka, taký malý československý trucpodnik.

Stále veľmi romantické sú akcie Senníky a salaše ako turistické útulne. Zväčša sa konajú na tých najkrajších miestach Slovenska (Nízke Tatry, Západné Tatry, Veľká Fatra, Veporské vrchy, Poľana…) a často sa spájajú s dramatickými (búrky, blúdenie, hľadanie vody, náročná preprava šindľov ai.), alebo kurióznymi situáciami (pomoc colníkov v Západných Tatrách, ktorí nás odtiaľ ešte chvíľu predtým vyháňali – zmenu ich postoja má na svedomí zrejme najmä šarm prítomných ochranárok), vynáška šindľov na salaš pod Klinom, do výšky bezmála 1800 m.n. na bežkách v hlbokom, mokrom snehu na Veľkú noc Roku Pána 1985,   lekcie maďarčiny z učebnice z roku 1895, ktoré organizoval Vlado Bednár  pred senníkom nad Tepličkou a jeho pamätné zápisky do denníčka, ale aj vtipné zápisy turistov v “Knihe návštev”, ktorú sme zanechali na salaši v Jamníckej doline po skončení jeho opravy, či nenapodobiteľný Samko Smetana so svojim husličkami…). 

Pri príležitosti 10. výročia vzniku Sekcie v roku 1987 vydávame monotematickú brožúru na túto tému, ktorá sa končí malou (seba)reflexiou: 

“Aké sú teda možnosti ochrany ľudovej architektúry v intenciách SZOPK? Pokusov bolo veľa, ohlas verejnosti vcelku slabý, postoj kompetentných orgánov a organizácií skôr záporný, ako kladný. Je to nepochybne všeobecný problém občianskych iniciatív na Slovensku. Napriek všetkému sa podarilo viac, ako sme pôvodne očakávali. Nádej do budúcnosti teda pretrváva.

Ochrana ľudovej architektúry organizačne a koncepčne zapadá do kontextu ochrany historických štruktúr krajiny, ktorá je jednou z náplní činnosti SZOPK. Prečo práve ochrana ľudovej architektúry zohrala a zohráva priekopnícku úlohu v rámci občianskych (neprofesionálnych) ochranárskych iniciatív na záchranu historických diel v ich krajinnom kontexte? Je tomu tak z  viacerých príčin:

• ochrana ľudovej architektúry predstavuje, spomedzi všetkých foriem pamiatkovej obnovy,  zrejme najreálnejšiu sféru z hľadiska realizačných možností občana, teda laika,
• ľudová architektúra vo svojej lokalizácii, zasadení do terénu, stavebnom materiáli, prevedení, prevádzke, vzájomných vzťahoch i vo vzťahu k prostrediu prezentuje harmonický výsledok interakcie človek-príroda,
• otázka záchrany či definitívneho zániku posledných zvyškov hodnotnej ľudovej architektúry je otázkou skôr rokov, ako desaťročí. Miera aktuálnosti je teda maximálna,
• za ostatných desať rokov sa našťastie naakumuloval dostatok konkrétnych dôkazov toho, že neprofesionálna oprava ľudovej architektúry je principiálne možná v zmysle kultúrnosti i metodiky pamiatkovej starostlivosti a že je to v súčasnosti vlastne jediná možnosť, ako zachrániť podstatnú časť fondu ľudovej architektúry slovenského vidieka.

Dalo by sa povedať, že sme vstúpili do konfrontácie viacerých kultúr. V prvom rade je to dožívajúca svojbytná slovenská ľudová kultúra, významom ďaleko presahujúca hranice nášho štátu. V ostrom protiklade k nej stojí úpadková, malomeštiacka a skompromitovaná pseudokultúra, veľkú časť takzvanej oficiálnej kultúry nevynímajúc. A do tretice je to kultúra prospoločensky angažovanej občianskej iniciatívy, organicky nadväzujúca na ľudovú kultúru a tvorivo rozvíjajúca jej živý odkaz, obohacujúc ho o progresívne postupy a snaženia súčasnosti v záujme budúcnosti. Pričom poslaním tejto tretej kultúry je nielen záchrana a adaptácia hodnôt tej prvej, zdedenej kultúry, ale v rovnakej miere i demaskovanie úbohosti často bombastickej a pritom prázdnej malomeštiackej pseudokultúry. Ukazuje sa totiž, že oba tieto zápasy ZA a PROTI  predstavujú rub a líce tej istej mince.

Pri príležitosti 15. výročia Sekcie sme vydali populárny plagát s obrázkami, znázorňujúcimi naše drevenice a niektoré aktivity okolo nich s názvom Naše najmilšie drevenice. Možno ho nájsť na rôznych miestach. Na dverách drevenej latríny kdesi na lazoch i na chodbe hlavnej budovy OSN v New Yorku.   

Pri dvadsiatom výročí sa konal nezabudnuteľný dvanásťhodinový happening s aktívnou účasťou niekoľko sto bývalých i súčasných dreveničiarov.  Prišiel ujo Smutniak a jeho vystúpenie pred plnou sálou petržalského kulturáku U Agnesa bolo skvelé. Prišla teta Kolníková z Radošinej a zarecitovala „ekologickú“ básničku od Stana Štepku, ktorá neskôr zľudovela. Maestro Satinský prísť nemohol, tak poslal aspoň zdravicu O šindliach:

„Nieto väčšej rozkoše, ako byť za mesačnej noci vysoko v horách, nad všetkými mestami a spať s batohom pod hlavou. Ovšem, musíte mať pod hlavnou batoh umiestnený tak, aby nás netlačil a aby ste mohli rukou našmátrať za zipsom čokoládu. Keď bol nad nami mesiac ako peceň chleba a všetky hviezdy – nikdy som nespal v stane. Vlado Bednár, s ktorým som vtedy chodil po horách, ho síce navečer v sedle Burda pod Fabovou hoľou postavil, lebo bol spisovný tramp a stan bol nový (nízke „áčko“ pre dve osoby), ale ja som spal v spacáku vonku  pri zhasínajúcom ohníku. Keby som spal v stane, nevidel by som hviezdy a mesiac.

Vždy som si chvíľu pospal a mesiac sa na oblohe posunul. Keď som sa zobudil, siahol som rukou za seba a vytiahol šindeľ čokolády. Hory, nebo, mesiac, čokoláda … Nastala velebná, tajná žranica. Snažil som sa chrumkať čo najtichšie – aby sa kamarát v stane nezobudil. Štyri šindle čokolády boli spoločné a mali sme ich na celý týždeň. Vždy, keď sa mesiac posunul, odjedol som z ďalšieho šindľa. A mesiac sa furt posúval! Do ráno bolo po čokoláde. To sme šli pešo trasu Zvolen – Košice cez Rudohorie. Trvalo nám to 10  dní. Potom som letel do New Yorku a trvalo to osem hodín … Ale to nebola taká rozkoš, ako vyjedať za mesačných nocí pod širákom v Hrochoti, na Poľane, na Muránskej planine, pod Pipítkou, Lastovičím vrchom, na Kojšovej holi – až po Jahodnú pri Košiciach šindle čokolády z batoha pod hlavou! Nebola to taká rozkoš, ako keď sme spali nad dedinami Čučma a Pača v senníku a behali po nás milé myšky. Nie, nie – žiadne biele myšky, žiadne delírium! Jednoducho nás myšací svet prijal medzi seba a v tú noc na pôjde sme sa zrazu cítili ako Guliverovia v Liliputánii. Najviac ma prekvapilo, že tie myšky sa nás nebáli! Behali nám celú noc po spacákoch. Asi niečo zháňali. Zrejme sa dozvedeli, že máme čokoládové šindle…

Dozvedel som sa, že máte stretnutie. Spomenul som si na všetky drevenice, okolo ktorých som prešiel a už bolo opravené, spomenul som si, že som pomáhal len rečami, lebo som povolaním kaviarensky povaľač a konečne sa aj rozosmutnil, lebo som si spomenul, že Vlado Bednár volal moje table čokolády: šindle. Ale vám nech je na stretnutí veselo a naše heslo nech zostane nezmenené: „Len žiadne švindle – položme šindle!“

A Eugen Gindl na úvod podujatia okrem iného povedal:

„….Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia vznikla na pôde bratislavského ochranárstva ako spontánne spoločenstvo ľudí bez zaprisahávajúcich a nabubrených deklarácií, či formálnych stanov, v tichom presvedčení, že demokracia prírody je inšpirujúca a (čiastočne) prenosná aj na spoločnosť.

Členov sekcie zjednocoval zelený, vtedy v našich končinách ešte nezideologizovaný, ekologický étos, intímne obcovanie s prírodou, s materiálnymi hodnotami minulosti. Hľadali priestor, v ktorom by si dokázali vyhojiť neustále zraňovanú občiansku dôstojnosť, ktorá je hlavnou prísadou občianskeho sebavedomia. Uvedomili si, že étos činu je zdrojom i podmienkou legitimity názoru, nového posolstva, ktoré vtedy v nich ešte len klíčilo. Dokázali prepojiť urbánnu precitlivenosť so senzitivitou ľudí s prirodzenou zelenou empatiou dočasných vidiečanov. Osvojili si manuálne zručnosti, grify, fortiele domorodých remeselníkov a hospodárov, ale aj ich zdedenú schopnosť šetrného obcovania s prírodou a krajinou. Tušili, že práve táto, rukolapná skúsenosť bude najspoľahlivejším fundamentom ich postmoderných vízií. Vízií, v ktorých étos principiálneho splynie s étosom nevyhnutného.

Výpady členov sekcie na vidiek za drevenicami, senníkmi, humnami a cholvarkami neboli len eskapizmom, únikom z nehostinnej, ubíjajúcej reality, ale aj inštinktívnou cestou za utužením vlastnej integrity, cestou k novej kvalite života. V skupinách, v komunitách, ktoré sa vytvárali v gravitácii stavieb, ktoré obnovovali, kultivoval sa ušľachtilý egoizmus sebaobnovy na schopný niesť posolstvo o novej vízii sveta.

Domorodci i neprebudení spoluobčania ich neraz pokladali za čudákov. Nechápali sladkú chuť hodnoty, ekológiu zisku, ktorý nemôže prevážiť vynaložený čas, ani peniaze. Nechápali tento materiálne nezhodnotiteľný altruizmus, podozrivú aktivitu bez viditeľného osobného materiálne úžitku, ktorý by ju uspokojivo vysvetlil. Sociológovia ich preto výstižne nazvali pozitívnymi deviantmi. 

Sekcia energiou svojho príkladu sa stala forfárerom, predchodcom  dnes už i v našich končinách nádejne fungujúcich zoskupení tretieho sektora, všetkých ľudí, ktorí už pochopili, že štát o mnohých ich potrebách ešte nevie, ktorí vedia, že štát na mnohé ich potreby nemá peniaze, ktorí vedia aj to, že štát by na mnohé ich potreby peniaze mal, ale predbežne ich nehodlá financovať.

Pozitívni devianti už majú nasledovníkov. Verím, že nás bude čoraz viac, ľudí, ktorí odmietajú byť infantilnými konzumentmi sklamaní, ľudí, ktorí pre seba, i pre svojich blížnych dokážu podľa scenárov vlastných potrieb a túžob  produkovať tú najvzácnejšiu z alternatívnych technológií, technológiu ľudského šťastia a spokojnosti…“ 

Dvadsiate piate výročie oslavujeme komorne – počas brigády na Mlyne. Nechýba slávnostný prejav, torta, šampanské, Hrkútovo víno, ale najmä pekná robota. Vďaka ŠUPkárom, študentom a študentkám Marka Hubu, je pomer nás, veteránov  a mladých, vcelku vyrovnaný. Aj to je dobrá správa.

Novodobá história nie je už taká heroická, ako prvých 12 – 15 rokov Sekcie. Ubudlo nám síl i voľného času, pribudlo povinností, záujmov i možností. Generačná výmena sa nám podarila len čiastočne a tak sa zväčša s drevenicami trápime sami. My, bývalí priekopníci a teraz čím ďalej tým viac veteráni. Ale nesťažujeme si. Mlyny v Kvačianke, ktoré strážia a zveľaďujú prevažne mladí, stoja a ich kolesá sa krátia. Hate dosiaľ neodniesli ani tie najväčšie povodne. Funguje Zaježová, nový skvelý fenomén, kde ľudia našej krvnej skupiny nechodia len na víkendy či na prázdniny, ale žijú a gazdujú tu natrvalo. A zároveň učia a vychovávajú ďalších záujemcov. A nemožno zabudnúť ani na všetky tie Návraty ku krajine, Hobliny, Brdárky, Sosny, Nadácie Oblazy, VLKov a podobné bohumilé spolky, ktoré sa angažovali a angažujú aj pri záchrane ľudovej architektúry. Sieť lokalít, v ktorých sa vyskytujú našinci, sa stále rozširuje: Tichý Potok, Kyslinky, Strelnícka Bukovina, Ľubietová, Starobocianska a Vajskovská dolina, Dlhá Lúka, Ohnište, Hrušov, Brdárka…Neexpandujeme už tak intenzívne, ako v 70. a 80. rokoch, ale predsa. 

Organizujú sa brigády na konzerváciu starých hradov, kostolov, kláštorov a iných chátrajúcich stavebných či archeologických pamiatok. V Bratislave sa nášmu členovi, Jirkovi Kubáčkovi, podarilo vybudovať a úspešne prevádzkovať rozsiahle a živé železničné múzeum. Organizujú sa jazdy historickými vlakm a podobné atrakcie pre deti i dospelých. 

Naše drevenice, až na nepatrné výnimky, ešte nepadajú. Keď im to hrozí, tak v tom vždy, aj keď niekedy na poslednú chvíľu, zabránime.

Na vidieku pribúda stavieb z dreva a objavil sa i regionálny katalóg typov ľudových domov z rôznych častí Slovenska – ako ponuka pre záujemcov – stavebníkov.

Krásy Slovenka mi nedávno uverejnili spomienkový článok, kde som sa v závere neubránil sentimentu:

„Nejeden z nás si na roky, keď sme väčšinu voľného času venovali opravám ľudových stavieb, spomína ako na najkrajšie roky svojho života, na chvíle, ktoré ho obohatili tými najkrajšími zážitkami. Nie je asi náhoda, že aktivity tohto druhu sa zrodili v čase nastupujúcej normalizácie. Hľadanie stratenej slobody bolo prirodzené. Naše dreveničiarske aktivity vtedy skutočne predstavovali jeden z ojedinelých ostrovov nielen „pozitívnej deviácie“, ale aj nezávislosti a oslobodzujúceho zmysluplného zážitku. Vo všetkých smeroch to bol priam zázračne liečivý kontrast voči ubíjajúcej každodenností. Svoju úlohu, samozrejme, zohral aj vek. Veď takmer všetci sme začínali v študentskom veku, v rokoch, ktoré sú svojou podstatou najromantickejšie a zároveň sa vyznačujú relatívnym dostatkom voľného času. 

Dôležité však je, že naše chápanie chalupárstva nepredstavovalo len pokus o únik pred skutočnosťou, či náhradu za znemožnené cestovanie, ale zároveň i pokus o tvorbu kvalitatívne inej reality, aj keď iba počas voľných dní. Dá sa povedať, že sa nám darilo s mnohoročným predstihom uskutočňovať dnes často spomínanú ideu udržateľného spôsobu života v praxi.

Boli to chvíle ozdravujúcich zážitkov z bezprostredných kontaktov s vnútorne čistými a prírodne múdrymi miestnymi obyvateľmi. Svojbytný svet starosvetských gazdovstiev a salašov, ktorý práve v časoch našej mladosti dožíval posledné chvíle svojej autentickej predcivilizačnej existencie, sme vnímali ako malý zázrak a cenili sme si ho ako dar boží. Pamätám si, ako nás privádzala do vytrženia možnosť viesť do hory pár nádherných koní, „hamovať“ dovysoka naložený voz so senom dolu terchovskými strminami, pomáhať pri dojení oviec či kálať bukovú siahovicu na zázrivskom salaši, nasávať ľudovú múdrosť babiek na hriňovských lazoch či starcov v Osturni, počúvať filozoficky ladené kázne pána farára vo Vlkolínci, alebo obdivovať tesársky fortieľ majstrov spod Roháčov. Neboli by sme ani polovicou toho, čo sme, nebyť týchto zážitkov.

Tým, že sme, a spolu s nami kratšiu či dlhšiu dobu stovky ďalších mladých ľudí, väčšinu voľného času trávili na dreveniciach, podarilo sa nám vyhnúť nástrahám drog, nudy, pocitu zbytočnosti a beznádeje. Tak sme našli liek nielen proti totalite, ale aj proti konzumnému životnému štýlu. Podarilo sa nám nájsť zdroj spontánnej radosti a zdravia v časoch, ktoré mali silnú príchuť beznádeje. Boli to najmä oslobodzujúce zážitky z dreveníc, ktoré nám dodávali pocit slobody a neohrozenosti pri písaní Bratislavy/nahlas, dunajských iniciatívach či v prvých dňoch Nežnej revolúcie.

Želám dnešnej generácii dvadsiatnikov schopnosť nachádzať podobné ozdravujúce zážitky!“

Čím ďalej, tým viac sa venujeme aj iným historickým štruktúram, nielen ľudovej architektúre a jej bezprostrednému zázemiu. Konkrétnym príkladom, pri ktorom uplatňujeme mnohé skúsenosti z dreveníc, je generálna rekonštrukcia meštianskeho domu č. 207 v Banskej Štiavnici – významnej a veľmi schátralej stredovekej stavby priamo oproti radnici, ktorú sa nám pod vedením Petra Kresánka, vtedajšieho pedagóga na Fakulte architektúry SVŠT a jeho študentov, ako aj aktivistov Stromu života, podarilo v priebehu dvoch rokov (1987 – 1988) prebudiť k životu bez akýchkoľvek štátnych dotácií. V tom istom čase sa angažujeme aj pri záchrane staníc I. konskej i parnej železnice v Uhorsku – v Bratislave a na ďalších objektoch. Ale najväčšie “sústo” ešte len malo prísť: Kláštor v Marianke v rokoch 1987 – 1989. Táto akcia, ktorá sa mnohostranne zapísala do dejín Slovenska, by si vyžadovala samotnú publikáciu z pera povolanejších. K jej aspoň stručnému zhodnoteniu sa dostaneme neskôr.

Okrem praktického dosahu na záchranu významných pamiatok mali tieto akcie viaceré takpovediac vedľajšie efekty: v prípade Banskej Štiavnice to bolo zvyšovanie zručností adeptov architektúry, ale aj precedens, že pamiatka sa dá opraviť stonásobne lacnejšie a pritom lepšie v porovnaní s vtedajšou praxou štátnych dodávateľov pamiatkovej obnovy (tí nás museli nenávidieť!).

Popri tom sme uskutočňovali viacero výmenných aktivít takpovediac bartrového charakteru, najmä vo vzťahu k Stromu života (ktorý sa na prelome rokov 1986-87 čiastočne transformoval do partnerskej Základnej organizácie SZOPK č. 13 – tá sa, spolu so ZO 6, stala o niekoľko mesiacov neskôr spoluvydavateľkou Bratislavy/nahlas). Skrátka, “Stromáci” napríklad pri obnove “našich” hatí v Kvačianskej doline či pri totálnej obnove jedného z posledných drevených a slamou krytých domčekov na Záhorí v Borskom Petre, a my na oplátku na Balogu (teda na Čiernohronskej železničke), pri obnove tajchov a jarkov v Štiavnických vrchoch, kostolíka v Rusovciach, Kláštoriska, či pri záchrane archeologických lokalít na západnom  a južnom Slovensku.

Keď už hovoríme o Záhorí. Starobylá drevenička na “Búroch” nebola jediným objektom nášho záujmu. Opravujeme aj vyhňu v Záhorskej Bystrici. Táto dlho rázovitá záhorská dedina (hoci už dlhšie administratívna súčasť Bratislavy) nám prirástla k srdcu. V prvej polovici 80. rokov sme napomohli tomu, že bola uchránená pred demolácia, ktorá mala predchádzať výstavbe ďalšieho panelového veľkosídliska. Okrem toho sme tu, v  miestnej krčme na hornom konci dediny, či presnejšie v “spoločenskej sále” v jej zadnom trakte, začali organizovať tradičné jarné ochranárske plesy. Keď sme váhali, ako si posadať za stoly, Gusto Dobrovodský schytil pár výkresov a fixkami na ne napísal názvy našich dreveničiarskych lokalít (a tým aj komunít): Podšíp, Federovo, Michalcovia, Bryzgalky, Rogoňovia, Biele Vody…Vzápätí sme ich navešali nad jednotlivé stoly. A zasadací poriadok bol hotový. 

Podobný zápas o záchranu historických častí prímestských obcí sme v nasledujúcich rokoch museli zviesť ešte viackrát. Asi najznámešia sa stala kauza Devínska Nová Ves, kde sme spolupracovali najmä s novousadlíkmi z radov výtvarníkov.

Ale na ochranu navrhujeme aj mnohé ďalšie cenné objekty či architektonicko-urbanistické súbory v rôznych častiach Slovenska a naďalej robíme na mlynoch i na dreveniciach, v Štiavnici i v Marianke, v Rusovciach i na Balogu…

Keď sa nám začína zdať Slovensko byť primalé, expandujeme na južnú Moravu, kde naši priatelia opravujú renesančnú vilu v Pouzdřanoch.

Využívajúc bohatú fotodokumentáciu pripravujeme rozsiahlu výstavu, venovanú hlavným okruhom našich aktivít v oblasti záchrany pamiatok a historických štruktúr krajiny. Viac ako 30 veľkých panelom sa venuje ľudovej architektúre, technickým pamiatkam, archeologickým lokalitám, historickej zeleni a pod. Obsah každého z nich tvorí niekoľko starostlivo vybraných fotografií a výstižný komentár. V ľavom hornom rohu je umiestnené originálne logo tej-ktorej aktivity. Výstava putuje po filmových festivaloch, osvetových zariadeniach, výstavách, ale býva inštalovaná i v kurióznejšom prostredí. Napríklad počas Týždňa ochrany ľudovej architektúry vo Vlkolínci na tamojších doštených plotoch. Keď už hovoríme o logách: má ho aj naša Sekcia. Pochádza z tvorivej dielne Jano Lacika-Zdenko Alexy st. a je na ňom sympatický bobrík s toporom.

Roboty i záujmu je toľko, že z tradičného Týždňa ochrany ľudovej architektúry sa stáva de facto mesiac a niekedy i viac.

V roku 1988, v nadväznosti na vyššie spomínaný úspešný film, vydávame rovnomennú publikáciu Historické štruktúry krajiny. Formátom, počtom spoluautorov i rozsahom nápadne pripomínajúcu Bratislavu/nahlas. Len nie zelenú, ale bielu. Ustarostení súdruhovia sú opäť v strehu: „Počuli ste, pred rokom zelená kniha, teraz biela…?“. Vychádza začiatkom decembra a preto ju rozdávame po Slovenku ako mikulášsky darček. Na príťažlivosti jej veľmi pridali majstrovské perovky našej členky, ing. arch. (dnes už aj prof.) Janky Krivošovej.

Na našich akciách pribúda ne-bratislavčanov. Aj vďaka tomu sa étos bratislavského ochranárstva stále rýchlejšie šíri po Slovensku a rozširuje i stmeľuje sa neformálna komunita ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a vzájomne si dôverujú. Vari rozhodujúcu úlohu v tomto smere, popri Mlynoch v Kvačianke, zohráva Mariánka, kde sa vystriedajú stovky ľudí, v nejednom prípade pre budúci vývoj Slovenska rozhodujúcich.

Stále jednoznačnejšiu podporu nám vyjadrujú (polo)nezávislí intelektuáli – najmä umelci. Radošinské naivné divadlo sa núka, že nás bude „morálne sponzorovať“ svojimi predstaveniami, priamo v teréne, počas dreveničiarskych a iných akcií. Premiéry divadelných predstavení Ďura Nvotu v Trnave sú akýmisi neformálnymi členskými schôdzami členov ZO 6.  Julo Satinský zvykne, najmä v polemikách s „červenými”, o sebe hrdo vyhlasovať, že on je na rozdiel od nich „zelený“, pričom máva zeleným členským preukazom ZO 6. Vlado Popovič sa stáva našim dvorným výtvarníkom a návrhárom. Povestné sa stali najmä ním navrhnuté diplomy Zaslúžilý orchranár, ktoré potom polovážne, polorecesisticky udeľujeme tým, ktorí si takýto hrdý titul zaslúžia. Aby to nebolo až také vážne, na diplome sa uvádza, že jeho čerstvého laureáta si „dovoľujeme obťažovať“ týmto titulom. Jano Lacika, mladý geograf a nádejný fotograf, objavil v sebe aj talent karikaturistu a každoročne pripraví nástenný ochranársky kalendár svojich vtipov. Pomáha mu pri tom Rút Facunová. Ďalšie výtvarnícke posily dodáva z radov svojich priateľov Jano Budaj.

Milan Rúfus nám venuje svoju báseň, napísanú špeciálne na „zelenú“ tému, Martin Martinček pošle krásnu fotografiu na motívy Liptovskej Tepličky. Nebolo by spravodlivé zabudnúť ani na skvelé, úprimné a úsmevné drevené sošky nášho veľkého priateľa a ľudového umelca, majstra Smutniaka.

DUNAJ 

Trochu sentimentu na úvod

Keď som bola malý chlapec, obdivoval som väčších a odvážnejších chalanov, ktorí sa nebáli plávať v Dunaji. Vtedy ešte strach nenaháňali olejové škvrny či iné dary civilizácie na dunajskej hladine, ale vodné víry a chýry o tom, kedy a koho vraj stiahli do večných lovíšť. Ani od detstva prechovávaný rešpekt pred dunajskými vírmi a ich neodolateľnou smrtiacou príťažlivosťou ma však napokon neuchránil. Napokon ma predsa uchytil dunajský vír a vlečie ma so sebou dobrých trinásť rokov. Presnejšie od chvíle, keď sa začalo diať to, čo sa dlho odkladalo, až som dúfal, že sa to nikdy nestane, teda od chvíle, keď sa vo veľkom  začali rúbať dunajské lesy, aby na ich miesto prišla masa vody a betónu dunajských priehrad. 

Dunaj sa stal veľkou témou môjho života napriek tomu, že som vždy inklinoval v prvom rade k horám a slovenskému vidieku, a napriek tomu, že nie som ani vodák, ani rybár, že som sa Dunajom nikdy profesionálne nezaoberal a dodnes na nepovažujem za jeho detailného znalca. Takže okrem toho, že som sa narodil a vyrastal v meste nad Dunajom a z okien rodnej izby som mal Dunaj každodenne pred očami, vlastne nemám dôvod na zvláštny citový vzťah k tejto rieke. Ak len nerátam zdedený a od detstva celým mojím okolím ďalej pestovaný vzťah k prírode, životu, kráse… Tento vzťah a danosť tvrdohlavo-naivnej viery v happyend.

Na týchto základoch vyrastalo moje hlboké presvedčenie, že Dunaj je, povedané slovami starého indiánskeho náčelníka, náš Brat. Že Dunaj, jeho zákutia, ramená, okolité lesy, zvieratá, ľudia, to je zhmotnenie prapodstaty života. Moje od detstva milované Tatry sú takmer pusté a nehybné, ale mnou dlho nepoznaný Dunaj a krajina okolo neho sú dynamické, stále sa rodiace a meniace, dýchajúce životom.

Dunaj mi umožnil takmer ideálne spojiť emocionálnu rovinu vzťahu k prírode a životu s rovinou racionálnou, tvorenou prírodovedným vzdelaním i filozofickým nazeraním. Predstava Dunaja a Podunajska, popretkávaného tepnami dunajských ramien, to je zároveň neodbytná predstava živého, pulzujúceho systému pripomínajúceho zväčšeninu zvieracieho či ľudského organizmu. 

Vždy keď počujem slová uznania, že som údajne urobil čosi pre záchranu Dunaja, mám dojem, že je to naopak. Na to, že mi pred očami zabíjali brata, urobil som zúfalo málo….

Dunaj – vlastenectvo – svetovosť

Ako to už u nás zvykom, poznať a chrániť naše národné hodnoty nás musia učiť ľudia, ktorí sa na Slovensku nenarodili, ani tu nevyrastali. 

Kamarát z najlepších, Paľo Šremer, privandroval pred rokmi chrániť Dunaj až odkiaľsi z Benešova. Ale ani mnohí ďalší bojovníci za Dunaj, donedávna väčšina, nemajú korene na Slovensku. Pani architektka Křápková, Jaro Šíbl, Kamil Procházka, inžinier Kališ, pán Novák prišli na pomoc Dunaju z Moravy a Čiech.

S obľubou zveličujem, že čím ďalej idete od Bratislavy, tým lepšie sú ľudia informovaní o dunajských problémoch. Začiatkom leta 1988 sa hovrilo o Dunaji viac v San Francisku než v Bratislave. Na celosvetovej konferencii o problémoch veľkých riek si naše Gabčíkovo-Nagymaros vyslúžilo prívlastok najproblematickejšie vodné dielo Európy. O tragédii, ktorá sa odohráva na našom slovensko-maďarskom  Dunaji sa slovenská verejnosť dozvedela najmä vďaka kampani, ktorú naša prednovembrová vláda  rozpútala proti menšiemu projektu na rakúskom Dunaji pri Hainburgu. Po prvý raz som mal možnosť povedať svoj názor na Dunaj a Gabčíkovo nie v našej, ale talianskej televízii. Pravdu o našich aktivitách sa museli naši obyvatelia dozvedať z rozhlasových staníc sídliacich v Londýne, či Washingtone. V časoch (nie tak dávnych), keď sa u nás nedalo o dunajských priehradách povedať verejne nič okrem chvály, pozývali nás prednášať o Dunaji do Ameriky, Británie, Indie, ale i Moskvy či Irkutska. Známe Dunajské vyhlásenie podpísalo na Slovensku ani nie tisíc ľudí,  zatiaľ čo v Čechách bezmála

 desaťkrát viac. V časoch, keď 50 000 Maďarov nahlas demonštrovalo svoj nesúhlas s Nagymarosom pred budapeštianskym parlamentom, na naše dunajské akcie prichádzali desiatky, prinajlepšom jedna, dve stovky zakríknutých našincov.

Skutočne malé národy sa dajú poznať podľa toho, že sa nevedia vyrovnať so skutočne veľkými hodnotami. Dunaj je pre nás jednou z nich. Možno vlna záujmu o Dunaj na sklonku roka 1989 súvisí okrem prelomenia ľadov totality a cenzúry aj s náhlym prekonaním komplexu malosti a menejcennosti a s prebudením túžby vedieť sa vyrovnať aj s veľkými vecami (m.h. február 1990). 

Päť dní pred 17. novembrom povedal na našu adresu bývalý prvý podpredseda slovenskej vlády asi toto: „Všetko vám prepáčim, ale to, že vo veciach Dunaja nadŕžate inému štátu (rozumej Maďarsku) na úkor nášho, to hraničí s vlastizradou.“ „Viete, my sme tak akosi nad tým“ povedal som mu na to. „Ako to myslíte?“ spýtal sa. „My ochranári, keď ide o prírodu, neuznávame umelé hranice.“ Pokrčil plecami a po chvíli uvažovania povedal. “Veď ja viem.“

Dávid a Goliáš

Aby bolo jasné, nikdy, a teda ani po 17. novembri, tu nestáli a nestoja proti sebe dva rovnako silné, rovnako početné, rovnako bohaté, rovnako technicky disponovateľné a rovnako „zhora“ podporované tábory odborníkov, presadzujúcich a odmietajúcich Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Naopak, vzťah Dávida a Goliáša pripomína vzťah dvoch rovnocenných partnerov v porovnaní so vzťahom politicky zaštítenej armády budovateľov veľkej stavby socializmu a úbohej hŕstky jej odporcov. Aké mohli byť asi šance oponentov veľdiela s takmer dvestokilometrovovu dĺžkou a rekordnými parametrami, ktorého hlavným garantom bol navyše švagor všemocnej hlavy štátu a krstným otcom sám nerozborny Sovietsky zväz so svojimi imperiálnymi yáujmami? Rytier, ktorý sa stal literárnym symbolom pochabosti a hrdinom márnych úsilí, bol v porovnaní s nami úzkoprsý praktik, ba suchý pragmatik. Veď premôcť nejaký ten veterný mlyn musí byť hračkou oproti súboju s veľkou stavbou socializmu. (m.h. február 1990). 

Veľké stavby socializmu

Veľké stavby socializmu okrem toho, že boli veľké, že boli stavby, že boli socializmu, boli aj dielami ideologickými, z čoho vyplývalo, že ak by si ich niekto bol dovolil kritizovať, kritizoval by tým zároveň jedinú povolenú ideológiu, čo sa rovnalo svätokrádeži, vlastizrade, slovom, zločinu. 

Takže veľké stavby socializmu dostali spolu so stavebným povolením do vienka aj božské požehnanie a nimbus nedotknuteľnosti. Pre prostriedky masovej dezinformácie to bol zároveň pokyn (ktorý ani nebolo treba dať na písme) k tomu, aby sa takéto diela príslušne, či skôr nepríslušne oslavovali. Ale tento imperatív platil zároveň pre celú spoločnosť. Nielen pre flexibilných pracovníkov masmédií, ale napríklad aj pre poslušných generálov našej vedy – pre tých – až na malé výnimky – sa veľké stavby socializmu stali oveľa vyšším princípom než akékoľvek hippokratovské prísahy vernosti pravde.

A tak odporcovia veľkých stavieb socializmu, vrátane tých dunajských, boli buď umlčaní, alebo vytlačení za hranice oficiálnej spoločnosti, mohli pracovať na týchto témach iba mimo svojej pracovnej náplne, takmer výlučne len vo svojom voľnom čase, písať stanoviská po nociach, výskumníčiť po víkendoch a dovolenkách a permanentne riskovať nepríjemnosti na pracoviskách i v osobnom živote. A ak chceli zachrániť aspoň niečo, museli občas i rešpektovať realitu, navrhovať neraz len zlepšenia, keď radiálne zmeny sa zdali byť už nemožné. Museli, skrátka, občas i trošku taktizovať, aby nestratili posledných spojencov a vopred si nezavreli dvere k tým, ktorí mali moc niečo zmeniť. I s týmto vedomím treba čítať tieto slová.

A ešte čosi. Kým sa napríklad členovia maďarského Dunajského kruhu, ktorí za svoje dunajské aktivity získali i alternatívnu Nobelovu cenu, zaoberali iba otázkou Dunaja, bratislavskí ochranári hasili požiare doslova na všetkých frontoch. Podľa inventarizácie, uvedenej v prílohe tejto knižky, bolo tých frontov 111.

Z histórie dunajských ochranárskych úsilí

Tí, ktorí aspoň trochu dávali pozor na hodinách fyziky, vedia, že každá akcia vyvoláva reakciu. Niet preto pochýb, a nové svedectvá to stále dokazujú, že aj zámery  na výstavbu vodných diel na Dunaji sa stretávali s odporom a negatívnymi reakciami od samého začiatku. Ale necítime sa byť kompetentní analyzovať prehistóriu dunajských ochranárskych úsilí. Je známe, že napríklad v odborných prírodovedeckých kruhoch patrili k tradičným odporcom rýdzotechnického znásilnenia Dunaja a dunajskej krajiny napríklad Emil Mazúr, Milan Ružička, Juraj Holčík, Mikuláš Lisický a niektorí ďalší, najmä biológovia. Technické projekty trápili vodákov i rybárov, ale i viacerých vodohospodárov, poľnohospodárov, lesníkov… Našli sa i osvietenejší projektanti, ale i národohospodári – najmä českí, ktorí podrobovali projekt viac či menej otvorenej kritike. 

V 60-tych rokoch vypracoval kolektív profesionálnych ochrancov prírody a zanietených prírodovedcov návrh na veľkoplošnú ochranu pridunajskej krajiny formou chránenej krajinnej oblasti. Ale bratislavskí dobrovoľní ochrancovia prírody a  krajiny, skrátene ochranári, prišli na scénu až v polovici 70-tych rokov. Jeden z nich, Pavel Šremer, si v Spravodajcovi Mestského výboru SZOPK Ochranca prírody z jesene 1984 na to spomína takto: „Jedného pekného dňa pred desiatimi rokmi si Pavel Šremer so svojou budúcou manželkou Máriou naplánovali túru na Ostrov kormoránov, ktorý bol známy i za hranicami Slovenska ako  rezervácia, kde hniezdia kormorány. Vtedy to bolo ešte nádherné blúdenie džungľou lužných lesov s nespočetným množstvom kvetov a vôní…Niekedy v tých istých časoch putoval do lužných lesov aj Ivan Ondrášek – pre zmenu zase na ostrov Kopáč. Aj jemu sa lužné lesy zapáčili, nehovoriac o nádhernej lesostepi, pripomínajúcej africkú savanu. V roku 1977 už na ostrov Kopáč išli Pavel s Ivanom spolu“. 

Meno Pavel Šremer sa v tejto knižke objavuje častejšie, ale dunajská téma je najvhodnejšia na to, aby som v súvislosti s ňou vyzdvihol unikátny  prínosom tohoto benešovského rodáka pre slovenskú prírodu, životné prostredie, bratislavské ochranárstvo, ale aj pre rozvoj demokracie, tolerancie a ochrany ľudských práv.

Promovaný biológ a čerstvo prepustený politický väzeň  Pavel prišiel v prvej polovici 70. rokov minulého storočia na Slovensko najmä z dvoch dôvodov. V rodných Čechách by vzhľadom na svoj silne „pošramotený kádrový profil“ prácu našiel ešte ťažšie, jako na Slovensku. Okrem toho z Nitry pochádza jeho vyvolená, Mária.

Ako sám spomína o pár riadkov vyššie, botanické záľuby ho čoskoro priviedli aj do dunajských lužných lesov a pridunajských lesostepí. Čoskoro sa stal jedným z najväčších obdivovateľov a najzasvetenejších znalcov dunajskej prírody pod Bratislavou. Keď sa v r. 1977 rozhodlo o výstavbe SVD Gabčíkovo-Nagymaros, zaradil sa medzi najväčších bojovníkov  za zachovanie čo najprírodnejšieho ekosystémy ležiaceho na hraniciach nášho hlavného mesta. Za necelých 15 rokov, ktoré nasledovali, venoval tomuto úsiliu toľko času a energie. Mal to ťažšie o to viac, že v tom istom kritickom roku ´77 sa stal jedným z prvých signatárov Charty a jeho politická perzekúcia sa adekvátne zosilnila. Napriek tomu využil všetky možnosti, aby Dunaj zostal Dunajom. Snaží sa spolupracovať s každým, kto má o takúto spoluprácu záujem, od bratislavských dobrovoľných ochranárov, cez  štátnych ochranárov, rybárov, lesníkov, úradníkov, vedcov až po osvietených technikov, medzi ktorými dominuje najmä meno ing. Bartolčič. Svojím zanietením, obetavosťou a obdivuhodnou serióznosťou získava na svoju stranu čoraz viac spojencov. Uskutočňuje terénny výskum, iniciuje vznik návrhov na vyhlásenie najcennejších častí dunajskej prírody za chránené, šíri osvetu, zúčastňuje sa rokovoní a robí si z nich stenografické záznamy, ktoré po nociach prepisuje cez kopírovací papier aby ich na druhý deň ráno mohol poslať okruhu svojich spolupracovníkov. Neskôr začíname spolu koncipovať koncepčnejšie materiály, ktorá vrcholia návrhom na vyhlásenie Národného parku Podunajsko.

Množstvo rôznorodých dunajských aktivít Pavla Šremera sa nepočíta na desiatky, ale na stovky. To, že sa jeho meno neobjavuje na dbových dokumentoch tak často, jako by sa malo, súvisí s tým, že jako „politicky závadný element“ sa radšej držal v úzadí, „aby nás nekompromitov“, ako sám zvykol hovoriť. 

Aj ostatní sme v tom čase využili sme všetky svoje kontakty, aby sme zabránili pripravovanému výrubu lužných lesov v oblasti dotknutej projektom sústavy vodných diel. Len v roku 1983 sme uskutočnili viac ako 50 podujatí, týkajúcich sa revitalizácie ohrozených rezervácií pri Dunaji.

List občana Mikuláša Hubu straníckym a štátnym predstaviteľom ČSSR a SSR

Ja som do dunajských aktivít vstúpil „rovnými nohami“ začiatkom roku 1981, listom, ktorý sa stal legendou. Okrem iného aj preto, lebo po jeho publikovaní v Ochrancovi prírody nám náš časopis dočasne zakázali vydávať.

Vážení súdruhovia,

to, čím som si Vás dovolil obťažovať, je názor radového občana. K tomu, aby som si ho nenechal len pre seba, ma nabáda Ústava ČSSR v hlave 2, článku 29. Tlmočím tu síce len svoje osobné presvedčenie, ale ubezpečujem Vás, že ho nezdieľam  sám.

Pri výskume krajinného potenciálu zázemia Bratislavy, pri rozboroch životnoprostreďových problémov Slovenska, ale najmú pri víkendových potulkách lužnými lesmi po oboch stranách Dunaja ma neustále prenasledujú myšlienky na tému: klady a zápory výstavby vodných diel na Dunaji. V posledných mesiacoch som navštívil niekoľko desiatok  odborníkov, diskutoval som so zainteresovanými ľuďmi, dopĺňal a overoval som si správnosť svojich poznatkov a názorov….

Na základe tejto aktivity som dospel k presvedčeniu, že rozsah komplexne a prognosticky chápaných škôd a rizík, ktoré hrozia v súvislosti s výstavbou vodných diel na Dunaji, je niekoľkonásobne vyšší, ako bol odhad projektantov. Po oficiálne priznanom – takmer dvojnásobnom –  zvýšení nákladov na výstavbu oproti pôvodnému predpokladu je to ďalšia dôležitá skutočnosť, na ktorú by som chcel v súvislosti so SVD na Dunaji upozorniť, lebo zásadne mení nazeranie na ekonomickú rentabilnosť sústavy vodných diel.

Hroziace škody a sprievodné náklady by sme mohli zaradiť do niekoľkých kategórií:

1. Reálne, vyčísliteľné trvalé škody – tie, o ktorých sa vie už v súčasnosti a je možné viac-menej presne ich ekonomicky vyhodnotiť.
2. Reálne, ťažko vyčísliteľné trvalé škody – tie, o ktorých sa vie už v súčasnosti, ale zatiaľ nie sme schopní ich presne ekonomicky vyhodnotiť, môžeme ich len v niektorých prípadoch odhadnúť.
3. Hypotetické jednorázové, respektíve trvalé škody – vyčísliteľné, alebo zatiaľ nevyčísliteľné škody, ktoré hrozia v prípade potvrdenia určitých hypotetických prognóz.
4. Potenciálne škody – tie, ktoré zatiaľ nevieme odhadnúť, ale ktoré možno očakávať v súvislosti s plánovaným narušením štruktúrnych väzieb vysoko produktívneho, ale zároveň labilného systému podunajskej krajiny.
5. Jednorazové, respektíve dočasné škody, ktoré neboli zahrnuté do nákladov na výstavbu.
6. Náklady na prevádzku vodných diel a okolitej krajiny, o ktorých sa dosial neuvažovalo, respektívne neboli vyčíslené.

Rozbor škôd, nákladov a rizík v jednotlivých oblastiach ľudskej aktivity podľa jednotlivých kategórií:

VODNÉ HOSPODÁRSTVO

II. Zhoršenie kvality podzemných vôd v súvislosti so zmenou infiltračného režimu (sedimentácia škodlivín, odkysličenie, eliminácia samočistiacich prírodných mechanizmov atď.).

Zhoršenie kvality povrchových vôd (koncentrácia nečistôt, eutrofizácia, eliminácia samočistiacich prírodných mechanizmov atď.).

Záber najlepších lokalít na odber pitných vôd.

III. Možné zhoršenie infiltračnej schopnosti štrkopiesčitých dnových a brehových sedimentov (sedimentácia kalov, možnosť kolmatácie).

IV ?

VI. Náklady na ťažbu, odvoz a lokalizáciu dvoch miliónov ton sedimentovaných splavením ročne.

VÝSTAVBA

II. Následky vplyvov seizmicity a neotektoniky.

IV. Potenciálna možnosť havárie.

VI. Náklady na údržbu sústavne namáhaných a intenzívne rozrušovaných častí plánovaného technického diela, ktoré budú v rozpore s prírodnými rovnovážnymi tendenciami.

POĽNOHOSPODÁRSTVO

1. Straty na poľnohospodárskej produkcii priamym záberom poľnohospodárskej pôdy a zmenami hladiny podzemnej vody – cca 110 miliónov Kčs/rok.
2. Straty spôsobené aktivizáciou poľnohospodárskych škodcov na väčšine územia.
3. Straty na poľnohospodárskej produkcii v prípade, že nastane sekundárne zasolenie pôd v dolnej časti Žitného ostrova ak pokles hladiny podzemných vôd bude časom intenzívnejší, ako sa dosiaľ predpokladalo – cca 30-330 miliónov Kčs ročných strát.
4. ?
5. 205 miliónov Kčs (likvidácia zariadení slúžiacich poľnohospodárstvu).

LESNÉ HOSPODÁRSTVO

1. Zníženie produkcie drevnej hmoty záberom lesnej pôdy a znížením produkcie drevnej hmoty v rekonštruovaných porastoch – cca 35 miliónov Kčs/rok.
2. Zánik alebo znehodnotenie mimoprodukčných vlastností lesa – cca 100 miliónov Kčs/rok.

IV ?

6. VI. Straty a náklady spojené s ťažbou, odvozom a uskladnením drevnej hmoty likvidovaných a rekonštruovaných lesných porastov.

RYBNÉ HOSPODÁRSTVO

1. Straty na ročnej produkcii rýb – cca 5 miliónov Kčs.

     II . Zánik sústavy liahní, plôdkových a odchovných rybničných vôd, straty na športovo-rekreačnej funkcii rybárstva (prírodoochranné aspekty škôd na vodných spoločenstvách sú zahrnuté v samostatnom odstavci.)

IV ?

POĽOVNÍCTVO

1. Straty na ročnej produkcii lovných zvierat – cca 10 miliónov Kčs.

II. Straty na kvalite i kvantite lovných zvierat spôsobené nedostatkom potravy a genetickou degeneráciou v rozdrobených a izolovaných revíroch, straty na športovo-rekreačnej funkcii poľovníctva. (Ostatné aspekty škôd v oblasti poľovníctva sú zhrnuté v odseku lesné hospodárstvo a ochrana prírody).

IV ?

    OCHRANA PRÍRODY

1. Straty na pôvodných rastlinných a živočíšnych spoločenstvách – cca 100 miliónov Kčs ( minimálny odhad analógiou metódy Ing. Burkovského).

IV Akútne riziká vyplývajúce z narušenia väzieb medzi prírodnými prvkami. 

HYGIENA, PSYCHOHYGIENA

2. Straty na prírodnom charaktere krajiny, znehodnotenie samočistiaceho potenciálu krajiny, používanie chemických prostriedkov na likvidáciu existujúcich a vznikajúcich nežiaducich biocenóz a podobne (viaceré aspekty ohrozenia hygienických kvalít krajiny sú načrtnuté v ostatných odsekoch).
3. Straty na psychokompenzačnom potenciáli krajiny, drastický zásah do estetiky krajiny (neasanované opustené staré koryto, kumulácia rušivých technických prvkov, betónové konštrukcie, asfaltové umelé koryto  a podobne).
4. IV ?
5. Devastácia prostredia počas výstavby a po nej, zvýšená hlučnosť, prašnosť, produkcia odpadov atď.

To je stručný náčrt škôd a rizík podľa jednotlivých dotknutých odvetví. Finančné čiastky boli stanovené minimalisticky. V oveľa nepriaznivejšom svetle vystúpia negatíva, ak vychádzame z predstavy krajiny ako systému vzájomne spätých prvkov. V tom prípade si totiž musíme uvedomiť, že negatívny zásah do krajiny znamená straty  a riziká väčšie, ako je iba súčet negatív pri jednotlivých prvkoch, resp. odvetviach. Poruchy jedného prvku sa šíria v podobe reťazovej reakcie a postihujú ostatné prvky, pričom sa ich účinok spravidla znásobuje.

Práve krajinný systém tektonicky poklesávajúcej akumulačnej roviny so sypkým substrátom, voľnou hladinou podzemných vôd a alochtónnymi tokmi, navyše poznačený značnou seizmicitou, je považovaný za veľmi labilný, ľahko narušiteľný. Takýto systém reaguje na predimenzované tlaky spravidla ireverzibilnými zmenami, deštrukciami, ktorých eliminácia často nie je technicky vôbec možná.

V tejto súvislosti treba priznať, že mnohé z uvedených čiastkových škôd sa dajú technickými zákrokmi zmierniť a niektorým rizikám sa dá predísť. Napríklad Biologický projekt navrhuje a požaduje viac ako 300 opatrení na zmiernenie škôd, jednotlivé rezorty majú ďalšie stovky požiadaviek. Nebudeme však ďaleko od pravdy, ak povieme, že na dôsledné odstránenie aspoň časti škôd (a na ich sústavné odstraňovanie) by nepostačovala ani všetka energia vyrobená turbínami sústavy vodných diel.

Ďalšou pálčivou otázkou pri výstavbe technických diel, ktoré hlboko zasiahnu do fungovania krajinných systémov na veľkých územiach, je konfrontácia ich časovo limitovaného prínosu (obmedzená životnosť) s trvalým pôsobením mnohých škôd, ktoré postupne rastú priamo úmerne s rastom hodnoty znehodnotených zdrojov. 

Predbežne nebolo v našich silách vyhodnotiť všetky negatíva, takisto ako nie je možné dokonale posúdiť všetky pozitíva – iste nemalé. Znepokojujúce však je, že riziká spojené s výstavbou vodných diel pod Bratislavou sú podstatne väčšie ako istoty, respektíve možnosti eliminovať následky prípadných kolapsov. Nepochybujeme o význame elektrickej energie vyrobenej Dunajom, ale Dunaj nám nepriamo produkoval nesmierne efektívnym spôsobom energiu v širokom zázemí svojho toku od nepamäti. Biomasa, pitná a úžitková voda, stavebné suroviny, pôdne živiny, vzácne prírodniny atď. sa tu produkovali takmer bez pričinenia človeka. Využívanie ktorej z týchto „dvoch energií“ je efektívnejšie, ukáže budúcnosť. Budúcnosť, ktorá zmení kritérií hodnotenia a dokáže, že treba uvažovať aj o tých hodnotách, o ktorých existencii všetci vieme, len ich nevieme adekvátne vyjadriť. 

S úctou a pozdravom

občan Mikuláš Huba, 15.2.1981

P.S. Doplnok tvoril prepočet návratnosti vložených investícií do výstavby pri zahrnutí vyššie uvedených strát. Čas návratnosti sa podľa kategórií škôd pohyboval od 44 a pol roka do 2400 rokov….

Prvomájová zdravica

Každú voľnú chvíľu, ak sme ju práve netrávili na horských túrach či na dreveniciach, sme využívali na exkurzie a brigády v prírodných likalitách neďaleko Bratislavy. V 80tych rokoch to boli  stále častejšie dunajské luhy. Najväčšia z takýchto akcií, ktoré sa pemenila na pokojnú demonštráciu, sme organizovali 1. mája 1986, zhodou okolností pár dní po havárii Černobylu. Bola veľmi teplá a suchá neskorá jar a vietor víril prach z dunajkých náplavov. Ten prach bol v najmä prvých dňoch po…značne rádioaktívny, čomu sme však vtedy nepripisovali veľkú dôležitosť. Veselo sme po exkurzii skočili vody bagrovísk, technikmi múdro pomenovaných zemníky. 

Na záver exkurzie sme prijali pamätnú Prvomájovú zdravicu, ktorá sa síce odvolávala na slávne májové dni, ale v skutočnosti bola manifestačným apelom, výzvou i protestom, adresovaným vtedajším najvyšším predstaviteľom štátu. Znela:

      Vážení súdruhovia,

my bratislavskí ochrancovia prírody a krajiny, účastníci prvomájovej exkurzie do dunajských lužných lesov pod Bratislavou, dovoľujeme si  pri príležitosti slávnych májových dní  obrátiť sa na Vás s prosbou neodkladného charakteru:

Iste viete, že krajina dunajských lužných lesov na československom a československo-maďarskom úseku Dunaja patrí k najcennejším prírodným systémov svojho druhu na svete. Napriek tomu sa do tejto krajiny zasiahlo v posledných rokoch takým technickým zásahom, ktorý nemá počas celého jej vývoja obdobu. Charakteristické pre tento zásah je okrem iného to, že nerešpektuje väčšiu časť úžitkových a celý komplex kultúrnych, zdravotno-hygienických, životnoprostreďových a rekreačných hodnôt, ktorými sa toto územie zaraďovalo medzi svetové unikáty.

V posledných rokoch sa kultúrna verejnosť celého sveta zhodla v názore, že záchrana najcennejších prírodných krajinných systémov, medzi ktoré patrí aj krajina dunajských lužných lesov, je popri úsilí o zachovanie mieru prvoradou úlohou súčasného ľudstva.

Účastníci dnešnej exkurzie v počte 108 sa stotožňujú s názorom svetovej kultúrnej verejnosti a vyzývajú Vás, ako najvyšších predstaviteľov tohto štátu, republiky a mesta, aby ste sa dôsledne zasadili za záchranu hodnôt, ktorých osud znepokojuje celé kultúrne ľudstvo. 

Celých desať rokov sa najangažovanejší a najčestnejší členovia našej dobrovoľnej organizácie spolu s príslušníkmi vedeckého frontu, progresívne orientovanými projektantmi, viacerými rozhľadenými funkcionármi národných výborov, poslancami a ďalšími statočnými občanmi zasadzujú za zmiernenie negatívnych následkov ľudskej činnosti na krajinu dunajských lužných lesov a za realizáciu vedecky zdôvodnených návrhov na jej aspoň čiastočnú záchranu, ktorá je nielen žiaduca, ale aj reálne uskutočniteľná a do istej miery i zlučiteľná s výstavbou sústavy vodných diel (napríklad bratislavské lužné lesy, územie medzi starým korytom a derivačným kanálom a iné).

Bilancia našej činnosti – účasť na desiatkach porád, stovky vedeckých štúdií, článkov, stanovísk, návrhov, zlepšovacích návrhov, žiadostí, upozornení, expertíz, podkladov, ako aj exkurzie, filmy, výstavy  je s odstupom rokov priam neuveriteľná. Rovnako neuveriteľné však je, že ani toto enormné úsilie jednotlivcov i celých organizácií nebolo schopné pohnúť nemoderným myslením technokraticky orientovaných odborníkov a v tejto oblasti nedostatočne kvalifikovaných funkcionárov, ktorým sú ľahostajné argumenty vedy i oprávnené požiadavky verejnosti.

Vážení súdruhovia,

dovoľujeme si vyloviť nádej, že nedopustíte, aby sme si zničením komplexu hodnôt krajiny dunajských lužných lesov získali na celom svete povesť kultúrnych barbarov. Vec vyžaduje Vaše nekompromisné a bezodkladné činy! Straty, ktoré hrozia, sa už nebudú dať nahradiť!

V Bratislave, 1. mája 1986

Podpísaní: Účastníci exkurzie do dunajských lužných lesov pod Bratislavou v počte 108.

Už si nepomínam, či sa niekto z adresátov tejto „zdravice“ unúval nám čo i len formálne odpovedať. Ale ako sme sa dozvedeli neskôr, na súdruhov to dosť zapôsobilo a aspoň čiastočne to ovplyvnilo aj ich neskoršie rozhodovanie. Ale to sa už chystala ďalšia veľká iniciatíva: 

Národný park Podunajsko

Po rokoch intenzívnej práce odborníkov z rôznych oblastí sme 5. februára 1997 predložili Vláde SSR návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko. Návrh bol vypravovaný presne podľa metodických pokynov Ministerstva kultúry na projektovanie a vyhlasovanie veľkoplošných chránených území. Mal som česť byť vedúcim tohto rôznorodého kolektívu.

Návrh vládneho nariadenia na vyhlásenie národného parku Podunajsko (text sprievodného listu)

V zmysle článku 15 Ústavy ČSSR a Zákona SNR č. 1/1955 Zb. SNR o štátnej ochrane prírody i vládneho uznesenia č. 246 z 1.9.1976 o zásadách ďalšieho rozvoja štátnej ochrany prírody v SSR predkladáme týmto Návrh nariadenia vlády SSR na vyhlásenie národného parku Podunajsko.

Návrh nadväzuje na dlhoročné úsilie zložiek MK SSR o zabezpečenie veľkoplošnej ochrany jedinečnej dunajskej krajiny. Završujeme ním etapu ochranárskych úsilí o zachovanie najhodnotnejších častí krajiny pozdĺž Dunaja a dolných častí jeho prítokov. V súčasnom období môže návrh slúžiť ako príspevok k prebiehajúcej aktualizácii územnoplánovacej dokumentácie veľkého územného celku (ÚPD VÚC) Gabčíkovo-Nagymaros.

Navrhovaný národný park územne integruje nespojené areály jestvujúcich a navrhovaných maloplošných chránených území (podľa preventívnych opatrení ŠOP dotknutých okresov). Zahŕňa aj hodnoty, ktorých existencia vyplynula z výskumov vedeckovýskumných inštitúcií (najmä ÚEBE SAV), ako aj z ďalších poznatkov našich členov a spolupracovníkov.

Teritórium navrhovaného NP Podunajsko, tvoreného hlavným dunajským tokom s inundačným územím, sústavou ramien, dolnou časťou prítokov, ako aj niektorými priľahlými územiami so zachovanou prírodou a kultúrnymi pamiatkami, sa radí z hľadiska ochrany k najhodnotnejším nielen u nás, ale minimálne v stredoeurópskom kontexte.

O mimoriadnych prírodoochranných hodnotách dotknutého územia svedčí okrem iného skutočnosť, že sa tu nachádza najviac vyhlásených i navrhovaných maloplošných chránených území zo všetkých veľkoplošných CHÚ Slovenska. Popri 19 vyhlásených štátnych prírodných rezerváciách je ďalších 30 hodnotných maloplošných území navrhnutých na vyhlásenie za ŠPR, pričom viaceré sa nachádzajú tesne pred vyhlásením. Do 200 hodnotných maloplošných území a lokalít je vyhlásených alebo navrhnutých na vyhlásenie v ďalších kategóriách ochrany. K tomu sa pripája mimoriadna hodnota neraz unikátnych kultúrnych pamiatok. Z hľadiska druhovej ochrany za všetky superlatívy hovorí skutočnosť, že sa tu nachádza takmer polovica rastlinných druhov z celkového počtu chránených druhov na Slovensku. Podobná je situácia v oblasti živočíšnych druhov.

Všetky vyššie uvedené hodnoty sú buď dosiaľ nechránené, alebo ich ochrana je problematická až iluzórna už aj preto, že okrem pásov lužnej krajiny pozdĺž tokov sú ostatné hodnoty v území rozptýlené a nachádzajú sa často v obkľúčení intenzívne obhospodarovanej súčasnej krajiny. Vyhlásenie národného parku predstavuje jednu z mála možností ich perspektívnej serióznej ochrany.

Nad územím dosiaľ nebola vyhlásená žiadna forma veľkoplošnej ochrany, aj keď v minulosti bol SÚPSOP-om vypracovaný návrh na vyhlásenie národného parku Dunaj a neskôr na CHKO Dunaj, ktorý bol onedlho oživený i niektorými ďalšími organizáciami (napríklad SAV, SZOPK, URBION) a premietol sa do viacerých dokumentov.

Uzákonenie národného parku Podunajsko by malo i mimoriadny medzinárodný význam a nepochybne by zvýšilo prestíž ČSSR. Okrem toho by mohlo prispieť k uskutočneniu reálnej alternatívy zabezpečenia veľkoplošnej ochrany podunajskej krajiny v medzinárodnom meradle. Podunajsko ako medzinárodný park európskeho významu by mohol perspektívne zasahovať na územie troch susediacich štátov a zahŕňať integrovanú ochranu prírodných a kultúrnych hodnôt v mimoriadne hodnotnej strednej časti toku. Susedné štáty, hoci začali neskôr, pokročili v tomto smere ďalej ako my: rakúsky národný park Luhy Dunaja, Moravy a Dyje je prakticky tesne pred vyhlásením, podobne ako aj maďarská CHKO Malý Žitný ostrov (a propos – úsilie rakúskych ochranárov o vyhlásenie veľkoplošnej ochrany nad krajinou dunajských lužných lesov jednoznačne podporovala i vláda ČSSR). U nás majú snahy o veľkoplošnú ochranu dunajskej krajiny tiež dlhú tradíciu (sú zohľadnené vo viacerých starších dokumentoch), avšak v súvislosti s výstavbou SVD boli odsunuté do úzadia. V súčasnosti dochádza na viacerých frontoch k znovuoživeniu dávnejších zámerov v súvislosti s prehodnocovaním, zmenami a doplnkami ÚPD VÚC G-N. V materiáli s rovnakým názvom, ktorý vypracoval URBION v spolupráci s VÚVH, VÚLH? ÚEBE SAV a Hydroconsultom, sa uvádza: „… zabezpečiť celkovú ochranu územie spolu so vzácnymi geobiocenózami, a to formou vyhlásenia územia za CHKO Podunajsko a tak vytvoriť komplex veľkoplošných chránených území, ktoré obklopujú Dunaj od jeho horného toku po naše územie…“. Tieto zámery korešpondujú so zámermi rezortu kultúry i návrhmi SAV.

Z hľadiska budovania siete chránených území v rámci SSR, NP Podunajsko vypĺňa vákuum, spôsobené doterajšou absenciou veľkoplošnej ochrany prírody v nížinných oblastiach Slovenska, čo je zároveň v zrejmej územnej i logickej disproporcii so 17 dosiaľ vyhlásenými VCHÚ v horsk7ch oblastiach Slovenska. Kontinuálnosť ochrany by sa zvýraznila logickým prepojením NP s jestvujúcou CHKO Malé Karpaty a pripravovanou CHKO Záhorie.

Zanedbateľné nie je ani národno-historické hľadisko. Veď Dunaj s Moravou tvorí popri Tatrách najvýraznejší a najpovestnejší hraničný fenomén slovenského etnika, ba predstavuje významný prírodno-historický fenomén v celých dejinách slovanstva. Kým Tatry sa už 40 rokov tešia najvyššej kategórii ochrany, Dunaj akoby sme obetovali…

Mimoriadne dobré predpoklady poskytuje dunajská krajina na organické, vedecky podložené zosúladenie väčšiny hospodárskych záujmov s ochranárskymi. Veď ide o fenomenálny produkčný a autoregulačný prírodný systém, kontrolovaný výškou hladiny povrchových a podzemných vôd privádzaných a distribuovaných veľtokom. Z ekonomicky významných prejavov fungovania tohto systému uveďme napríklad:

1. 1. 1. Produkciou biomasy, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje celoslovenský priemer, a to najmä v produkcii drevnej hmoty, poľovnej zverí a rýb.
      2. Permanentné dopĺňanie (prirodzená infiltrácia) a filtrácia zásob podzemných vôd (stredoeurópske maximum).
      3. Najväčší zdroj povrchových úžitkových vôd v ČSSR.
      4. Doplnková vlala plus živiny v období rozhodujúcom pre prosperitu poľnohospodárskych kultúr (československé maximum).
      5. Akumulácia stavbárskych štrkov I. kategórie Dunajom (československé maximum).
      6. Vyrovnávanie kyslíkového deficitu v inak takmer odlesnených nížinných oblastiach (spolu so záhorským Borom najväčší producent kyslíka v rámci nížinných oblastí SSR).
      7. Zdravotno-rekreačný potenciál pôsobivých prírodných scenérií, tvorených striedavo lesnými zákutiami a vodnými plochami.
      8. Pestrosť a bohatstvo rastlinných a živočíšnych spoločenstiev s mimoriadnym zastúpením chránených a ohrožených druhov. 

Všetky uvedené prínosy vyplývajú z imanentnej podstaty fungovania prírodného systému dunajskej krajiny. Najvyššia kategória ochrany znamená zároveň zabezpečenie ďalšej existencie Dunaja ako unikátneho produkčného, reprodukčného a autoregulačného prírodného fenoménu. Uzákonenie národného parku a dôsledné zabezpečenie prírodoochranného režimu nielenže neprotirečia realizácii väčšiny socioekonomických aktivít, ale naopak, predstavujú existenčnú podmienku ich rozvoja.

Územie NP je v súčasnosti ovplyvňované najmä výstavbou VD Gabčíkovo, ťažbou štrkov a štrkopieskov, odberni vôd na najrozličnejšie účely, znečisťovaním podzemných a povrchových vôd, spriemyselneným lesným hospodárstvom a rybochovom a v menšej miere aj nedostatočne kontrolovaným rozvojom rekreačných aktivít.

Uvedené i ďalšie technicko-civilizačné antropogénne vplyvy bude nevyhnutné zosúladiť s požiadavkami ochrany prírody. Príklady zo zahraničia dokazujú, že v analogických prípadoch je možné zosúladiť aj významné technické diela so zachovaním existenčnej podstaty i celého komplexu hodnôt významných prírodných systémov. Vyžaduje to len zmobilizovať úsilie vedeckovýskumného frontu i technicko-projekčný dôvtip a v neposlednom rade i vynaloženie určitých materiálnych prostriedkov (v zahraničí nálady na zachovanie dotknutých prírodných systémov dosahujú až 20% celkových stavebných nákladov).

Návrh národného parku Podunajsko sleduje líniu ochrany a racionálneho využívania vysokoprodukčných a pritom ľahko zraniteľných prírodných systémov. Chce prispieť k zachovaniu kostry ekologickej stability celkovo intenzívne hospodársky využívaného územia. Chce demonštrovať celospoločensky zdôvodnené a z hľadiska existenčného primárne požiadavky – svojím zameraním i poslaním nadrezortného  –  rezortu ochrany.

podpísaný: Mikuláš Huba, predseda ZO  SZOPK č. 6 a kol.

Pozn: Vypracované podľa Metodických pokynov na projektovanie, vyhlasovanie, zrušenie a spresnenie chránených území, prírodných výtvorov a prírodných pamiatok, ÚŠOP 1985.

Návrh prešiel oponentúrou, konanou v rámci výročnej členskej schôdze ZO SZOPK č. 6  v Bratislave 5. 2. 1987

Vypracoval autorský kolektív: 

odborný obsah: dr. Mikuláš Huba, CSc., dr. Anton Magula, dr. Ivan Ondrášek, prom. biol. Pavel Šremer, dr. Jaromír Šíbl, prom. hist. Ladislav Snopko a ďalší; technická spolupráca: dr. R. Facunová, dr. Zora Babiaková-Machová, dr. Jiřina Holomáňová, Janka Laciková, Rudolf Lacko a ďalší.

Podunajsko – charakteristika územia (z návrhu na vyhlásenie národného parku)

Charakter územia nášho Podunajska ovplyvnili geologické pochody. Zatiaľ čo Malé Karpaty sa v miocéne zdvíhali, územie v ich predpolí, rozčlenené na jednotlivé kryhy, klesalo, nie však pravidelne. Niektoré kryhy v dolnej časti Žitného ostrova sa naopak mierne vyzdvihujú. Tým sa porušuje pozdĺžny profil toku Dunaja, mení sa jeho dynamika a schopnosť prenášať splaveniny. Vody Dunaja sa totiž vzdúvajú pred vtokom z klesnutých krýh do vyzdvihnutých. Tým sa znižuje kinetická energia toku. Dunaj teda už nemôže unášať splaveniny, ktoré prináša z vyšších častí toku. Najväčšiu časť splavenín ukladá v koryte, čím sa postupne zaplňuje tektonická depresia do úrovne profilu rovnováhy, až sa koryto vzhľadom na okolie dostane do vyvýšenej polohy. V období povodní potom pretrháva nízke brehy a premiestňuje sa do okolitej zníženiny. Opakovaním neustáleho prekladania koryta a agredácie vybudoval nakoniec Dunaj na tomto poklesnutom území mohutný náplavový kužeľ, na ktorom sa  rozvetvujú dve hlavné ramená – Malý Dunaj ohraničujúci Veľký Žitný ostrov (názov vznikol prekrútením pôvodného nemeckého označenia Schüttel Insel – chránený ostrov) a Mošonské rameno v Maďarsku, ktoré vytvára Malý Žitný ostrov (Szigetköz).Vybudovaním sústatvy hrádzí sa mal chrániť Žitný ostrov pred povodňami. Pretože sa však neúmerne zmenšila plocha medzihrádzí, zvýšili sa hladiny povodní tak, že hrozba povodní bola aj naďalej aktuálna – najmä pri zvyšovaní dna Dunaja štrkovými nánosmi (posledná povodeň v roku 1965, ktorá pretrhla hrádze pri Číčove a zaplavila veľkú časť Žitného ostrova). Rozhodujúcim diferenciačným činiteľom tejto krajiny je výška hladiny a režim povrchových a podzemných vôd spolu s členitosťou mikroreliéfu a charakterom sedimentov. V priľahlých častiach pohorí a pahorkatín, prípadne tabúľ, sa výrazne uplatňuje spolu s reliéfom aj substrát,  pôdy a klimatické charakteristiky. Prakticky na celom území s výnimkou zamokrených častí Žitného ostrova sa už od neogénu prejavuje trvalá prítomnosť človeka a jeho činností. Napriek tomu sa tu zachovali neobyčajne bohaté rastlinné a živočíšne spoločenstvá. Najväčšie zastúpenie majú lesné spoločenstvá ktoré si na mnohých miestach zachovali pôvodný prírodný charakter. Vzácne a ohrozené rastlinné a živočíšne druhy, respektíve celé ich spoločenstvá, sa vyskytujú v niekoľkých kontrastných skupinách biotopov. V rámci vodných spoločenstiev je charakteristická mimoriadna pestrosť a hodnota ichtyofauny a bentofauny. Z chránených druhov je to napríklad divý dunajský kapor (pravdepodobne odtiaľto ho poznali Rimania), blatniak tmavý a viacero ďalších, z ktorých niektoré druhy sa u nás vyskytujú len tu. Z vodnej flóry je to napríklad chránené lekno biele, leknovec štítnatý, kotvica (novourčený druh kotvica kužeľoplodá, predtým nerozlišovaný druh kotvice plávajúcej). Vlhkomilné spoločenstvá lužných lesov a mokradí hostia aj také druhy, ako je napríklad lužná forma jeleňa, kúdeľníčka lužná, slávik modrák, hraboš severský a mnoho ďalších druhov. Z flóry význačným chráneným druhom je bleduľa letná, ale väčší význam než samy chránené druhy majú zvyšky celých zachovalých spoločenstiev mäkkých lužných lesov vŕbovo-topoľových, prechodných luhov jaseňovo-topoľových a tvrdých lužných lesov brestovo-dubovo-jaseňových. Na obe vyššie uvedené skupiny biotopov sú viazané vzácne, ohrozené a chránené živočíšne druhy, ako napríklad orliak morský, kormorán veľký, bobor, vydra riečna a ďalšie.

I v kontrastných spoločenstvách skalných stepí a suchých strání žije mnoho ohrozených druhov vzácnych organizmov, ako napríklad krátkonôžka štíhla, z rastlín šalvia etiópska, mandľa nízka a veľa ďalších druhov a celých vzácnych spoločenstiev. Svojrázne sú spoločenstvá pieskov s druhmi, ktoré sa nikde inde v Československu nevyskytujú – napríklad jesienka piesočná, kosatec piesočný alebo chvojník dvojklasý. Nachádzame na nich aj unikátne spoločenstvá bezstavovcov. Ojedinelé sú aj lesostepné spoločenstvá dunajskej hložiny s mnohými ohrozenými druhmi rastlín, napríklad z čeľade orchideovitých (vstavač ploštičný, pokrut jesenný) i ďalších čeľadí. Neobyčajne hodnotné sú spoločenstvá slanísk s ohrozenými druhmi, ako je hviezdovec bodkovaný, astrička panónska, limonka Gmelinova, kosatec pochybný a ďalšími. Neobyčajne bohaté sú lesné spoločenstvá. V prvom rade sú to veľmi hodnotné dúbravy s dubom plsnatým, dubom cerovým, javorom tatárskym a panónske konvalinkové dúbravy. Ďalej sú tu hodnotné dubovo-hrabové lesy a bučiny, ktoré tu majú svoje najnižšie miesto výskytu v Československu. Iba tu sa vyskytuje šternbergia jesienkovitá. Z hľadiska prírodovedeckého, ale aj ako refúgiá a posledné stabilizačné faktory v kultúrnej krajiny majú veľký význam aj pastviny, lúky a rozptýlená zeleň. V kultúrnej stepi sa tu ešte vzácne vyskytuje najväčší európsky vták drop veľký a nachádzame tu aj také vzácne druhy, ako je dudok európsky a včelárik zlatý. 

Vzhľadom na neobyčajné prírodovedecké hodnoty územia Podunajska bola pripravovaná časť územia ako Chránená krajinná oblasť Dunaj (koncom šesťdesiatych rokov). V tom čase vznikla aj myšlienka národného parku. Po rozhodnutí o výstavbe Sústavy vodných diel na Dunaji Gabčíkovo-Nagymaros v sedemdesiatych rokoch sa od vyhlásenia chránenej krajinnej oblasti ustúpilo. Členovia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave podali začiatkom roku 1987 Návrh národného parku Podunajsko, ktorý už berie do úvahy situáciu vyvolanú výstavbou sústavy vodných diel, požaduje však úpravu vodného režimu, aby zostali zachované prijateľné hladiny podzemných vôd, bez ktorých by lužné lesy vyschli a pokles hladín by mal veľmi negatívny vplyv aj na okolitú krajinu. Návrh zatiaľ prijalo Ministerstvo kultúry SSR a počíta sa s vyhlasovacím konaním (možno ako chránená krajinná oblasť), ale až po dokončení výstavby stupňa Gabčíkovo. Návrh národného parku počíta s týmito funkčnými priestormi: 1. Devínsky (Dunaj medzi Devínom a Bratislavaou, aluvium dolnej Moravy, Devínska Kobyla); 2. Bratislavký (oblasť bratislavských lužných lesov bez medzihrádzí patrí ako koniec zdrže k Hrušovskému funkčnému priestoru); 3. Hrušovský funkčný priestor (oblasť zdrže Hrušov-Dunakiliti); Gabčíkovský (územie medzi derivačným kanálom a opusteným korytom Dunaja, srdce národného parku, oblasť vnútrozemskej delty); Komárňanský( resp. Komárenský), oblasť konca zdrže Nagymaros, dolné alúvium Váhu, Malého Dunaja, Nitry a Žitavy); Štúrovský (časť toku Dunaja – zdrž Nagymaros medzi ústím Žitavy a Hrona, dolný Hron, Belánske kopce) a 7. Kováčovský (územie pri Dunaji od ústia Hrona po ústie Ipľa, dolná časť zdrže Nagymaros, Kováčovské kopce a alúvium dolného Ipľa). Návrh počíta aj s medzinárodným prepojením národného parku, pretože v susednom Maďarsku už je vyhlásená chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov (Szigetköz) a v Rakúsku je pred vyhlásením národný park Luhy Dunaja, Moravy a Dyje. U nás by priamo nadväzoval na chránenú krajinnú oblasť Malé Karpaty a pripravovanú chránenú krajinnú oblasť Záhorie.

Bez prispôsobenia vodných diel tomuto návrhu ( a vôbec charakteru lužnej krajiny) však nebudeme mať čo vyhlásiť za národný park.

Problematika trilaterálneho medzinárodného parku Podunajsko

Vzápätí po predložení návrhu na vyhlásenie Národného parku Pudunajsko prichádze e ešte oveľa ambicióznejšou myšlienkou na vyhlásenie trilaterálneho medzinárodného parku Podunajsko na hraniciach Rakúska, Československa a Maďarska medzi Viedňou a Budapešťou, ted s dĺžkou bezmála 300 kilometrov. Tento národný park mal okrem dunajskej krajiny chrániť aj priľahlé hodnotné územia od Lobau, cez Hundsheimské kopce, nivu Moravy, Devínsku Kobylu až po Burdu či Pilis. Ako sme tvrdili v rokoch 1987 až 1990, myšlienka trilaterálneho medzinárodného parku by dnes, pri zlepšujúcom sa medzinárodnom ovzduší nemusela byť iba nerealizovateľným snom, lebo už sa v nej uskutočnili prvé kroky:  Maďarským ochranárom sa podarilo dosiahnuť vyhlásenie chránenej krajinnej oblasti Malý Žitný ostrov (Szigetköz) a v Rakúsku sa pripravuje vznik národného parku Luhy Dunaja, Moravy a Dyje (Nationalpark Donau-March-Thaya-Auen). A napokon aj v Československu podali dobrovoľní ochranári, členovia bratislavskej mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Návrh národného parku Podunajsko, čím oživili dvadsať rokov starý projekt menšieho rozsahu. 

Keď sa podrobnejšie pozrieme na ochranársku mapu týchto troch podunajských štátov, jasne sa nám ukáže, že keď sa účinnej (ale naozaj účinne!) realizuje ochrana vyššie spomenutých veľkoplošných chránených území, mohlo by dôjsť k širšiemu pospájaniu chránených území – napríklad formou trilaterálneho medzinárodného parku Podunajsko, kde by bola zjednocujúcim prvkom práve rieka Dunaj.

Na rakúskej strane by trilaterálny park tvoril národný park Luhy Dunaja, Moravy a Dyje, teda oblasť lužných lesov na východ od Viedne až po Hainburg, ďalej územie pozdĺž celého toku Moravy na hraniciach  Rakúska s Československom a ešte najspodnejšia časť rieky Dyje. Z významných chránených území je do parku zahrnutá biosférická rezervácia Lobau (Lobau-Schüttelau-Schönauer Haufen) a rezervácia Untere March-Auen, Kleiner Breitensee, Solzsteppe Baumgarten an der March a Rabensburger ThayaAuen. Do trilaterálneho parku by patrili aj rezervácie pri Hainburgu (Brausberg-Hundsheimer Berg a Spitzeberg). Na rakúsky národný park by oproti Hainburgu pri Devíne, dnes okraji Bratislavy, nadväzoval československý národný park Podunajsko. Ten je navrhnutý pozdĺž celého toku Dunaja na československom území, teda od Devína až po ústie rieky Ipeľ (maď. Ipoly). Ďalej by k nemu patrili zväčša inundačné územia dolných tokov slovenských riek Moravy, Váhu, Nitry, Hrona a Ipľa, takmer celý tok Malého Dunaja a dolná časť Čiernej Vody. Z význačných prírodných rezervácií by sa do národného parku zahrnul napríklad Devínska Kobyla, Jurský  Šúr, ostrov Kopáč, Ostrovné lúčky, Ostrov orliaka morského, Istragov, Číčovské mŕtve rameno, ostrov Apáli, Čenskovská step, Čenskovská lesostep, Kováčovské kopce (Burda), Parížske močiare, Vozokanský luh a mnohé ibné. Na maďarskej strane by na československý národný park nadväzovala chránená krajinná oblasť Szigetköz na Malom Žitnom ostrove (veríme, že by ju bolo možné rozšíriť a zmeniť jej štatút na národný park a v oblasti medzi Ostrihomom (Esztergom) a Vyšehradom  biosférická rezervácia Pilis. Na tú by sa na ľavom brehu Dunaja mohla napájať plánovaná krajinná oblasť Börzsöny. Aj v Československu by národný park Podunajsko súvisel s ďalšími chránenými územiami. V priestore Bratislavy a Jurského Šúru by naň nadväzovala chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Dlho prebiehalo schvaľovacie konanie pri chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ktoré zahŕňa aj územie rieky Moravy nad Bratislavou až po moravsko-slovenskú hranicu (teda územie napájajúce sa na rakúsky národný park Luhy Dunaja, Moravy a Dyje). Cez túto chránenú krajinnú oblasť sa získalo spojenie až k jedinečnému lužnému pralesu na sútoku rieky Moravy a Dyje (rezervácia Soutok, Ranšpurk a Cahnov), ktorý je už na území českej republiky. Oblasť pri Dyjj by mohla tvoriť koridor k ďalšej rezervácii a chránenej krajinnej oblasti Pálava v Československu, na ktorú sa z juhu viaže rakúska chránená krajinná oblasť  Falkenstein. Ešte vyššie proti toku Dyje sa nachádza chránená krajinná oblasť Podyjí, z juhu k nej prilieha rakúska chránená oblasť Dyjské údolie (Landschaftsschutzgebiet Thayatal). O možnosti vyhlásiť bilaterálne chránené územie uvažujú tak českí, ako aj rakúski ochranári (podľa informácie dr. Petrička zo  Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prahe). Navyše sa v blízkosti chránenej krajinnej oblasti Thayatal nachádza ďalšia chránená krajinná oblasť Geras. Na druhej strane pripravovaného rakúskeho národného parku oddeľuje lužnú krajinu od chránených krajinných oblasti Wienerwald a Bisamberg veľkomesto Viedeň, spojivkom ostáva aspoň tok Dunaja. Prirodzene, na uskutočnenie takýchto rozsiahlych ideových plánov bude potrebná oveľa širšia spolupráca maďarských, rakúskych a československých ochranárov, praktické spresnenie bude záležitosťou domácich ochranárov. Tento príspevok si kladie za cieľ zjednotenie úsilí a názorov. 

Keby sme posudzovali navrhovaný trilaterálny medzinárodný park v širších súvislostiach, mal by veľký význam popri zachovaní unikátnych spoločenstiev mokradí (najmä lužných lesov), vodných a panenských spoločenstiev aj pre pospájanie reťaze veľkoplošných chránených území Západných Karpát (cez Malé Karpaty a Hundsheimské vrchy) s Východnými Alpami (cez Wienerwald) a pre spojenie riečnych sietí do jednej veľkej sústavy veľkoplošných chránených území. Otvára sa aj možnosť ďalšieho organického napojenia na oficiálne navrhovaný bilaterálny rakúsko-maďarský medzinárodný park Neziderské jazero (Neusiedler See) cez Hundsheimské vrchy, tok Litavy (Leitha) a Litavské vrchy (Leithagebirge) s potenciánym priamym napojením na veľkoplošné chránené územia vo Východných Alpách. Prejavilo by sa to oveľa väčšou ekologickou stabilitou jednotlivých chránených území aj okolitej krajiny. Trilaterálny medzinárodný park by slúžil nielen ostatným živým tvorom, ale aj človeku (napríklad vďaka vyššej ekologickej stabilite priľahlých území)  a prispel by k spolupráci ochranárov všetkých zúčastnených národov a ich vlád.

Faktorov či úskalia ohrozujúce navrhovaný trilaterálny medzinárodný park Podunajsko sú najmä:

– technokratické vodohospodárske a iné zásahy do územia, neberúce ohľad na charakter krajiny. Hlavnou otázkou je možnosť (či nemožnosť) kompromisu medzi výstavbou veľkých priehrad, spôsobom ich prevádzky a národným či medzinárodným parkom. Podobne závažné sú ďalšie vodohospodárske úpravy tokov kvôli splavneniu a otázky intenzity vodnej dopravy (napríklad obzvlášť nebezpečná by bola špičková prevádzka vodného diela Gabčíkovo a výstavba vodných diel Nagymaros, Wolfstahl-Bratislava či Hainburg).

Začiatkom roku 1988 vzniká občianska ochranárska iniciatíva pod názvom Dunajské vyhlásenie za trilaterálny národný park Podunajsko. Iniciatívu do novembra 89 podporilo viac ako 10 000 občanov a stala sa tak jednou z najmasovejších občiansko-odborných inicviatív v prednovembrovom Československu. V neľahkých podmienkach, súc konfrontovaní s represívnymi orgánmi štátu (najmä po vzdaní Bratislavy/nahlas v októbri 1987), nadväzujeme medzinárodnú spluprácu s osobnosťami ochranárskeho hnutia v Maďarsku a Rakúsku.  Pokúšame sa o akú-takú konšpiráciu, stretávame sa na „neutrálnych miestach“, ale skryť sa před vtedajšou ŠtB je to ilúzia. Najmä, keď naši rakúski priatelia si našu situáciu vôbec nevedia predstaviť.

Na jar 1989 sme zorganizovali „Hladový pochod“ z Gabčíkova, po dunajskej hrádzi, ktorý sa mal skončiť o viac ako sto kilometrov nižšie, v maďarskom Nagymarosi. Skrátka, keď Gabčíkovo-Nagymaros, tak Gabčíkovo-Nagymaros.  Hladovým sme ho nazvali preto, lebo sme počas neho neprijímali potravu, demoštrujúc ochotu vzdať sa energie, ktorú nám sľubovali stavitelia hydroelektrární. Akcii predchádzali početné telefonáty a samotný dvojdňový pochod skupinky ochranárov sprevádzala masívna mobilizácia pohraničných a policajných zložiek. Kvoli tomu, aby sme sa nemohli dostať v Štúrove na druhý breh Dunaja, účelovo odstavili kompu pod zámienkou jej nevyhnutnej rekoštrukcie. Čo na tom, že bola práve nedeľa, ktorú zvykli svätiť aj komunisti? 

Na jar 1990 vytvorilo asi 60 000 priateľov dunajskej prírody medzi Hainburgom a Gabčíkovom živú reťaz, ktorá mala symbolizovať záujem o ochranu Dunaja. Bola to zrejme najmasovejšia ochranárska akcia v dejinách Československa.

Budovateľský valec napriek tomu i napriek rozhodnutia maďarskej strany nepokračovať vo výstavbe, však išiel ďalej, a tak prišli blokády staveniska, nešetrné záktoky protiteristického komanda (za čo som v palamnte navrhol odvolať z funcie vtedačšieho ministra vnútra).

V oktobri 1992 bolo tzv. náhradné riešenie VD Gabčíkovo jednostranne a protiprávne uvedené do činnosti. Nepomohli ani najmasovejšie medzinárodné protesty, aké sme kedy na tému ochrany prírody a prírodných zdrojov zaznamenali. 

Spor sa jako prvá environmentálno-právna kauza dostáva pred haagsky tribunál.

V r. 1998 dochádza k viac-menej formálnemu vyhláseniu Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy a v ostatných rokoch sa za vyhlasovanie pridunajských maloplošných chránených území a dlhodobý prenájom či vykupovanie prírodoochranne najcennejších území pod Bratislavou  angažuje najmä Bratislavské regionálne ochranárske združenie. 

Výzvou pre budúcnosť včak stále zostáva vyhlásenie trilatrálneho národného parku, ktorý by integroval najzachovalejšie časti dunajskej a pridunajskej prírody. Naši rakúski a maďarskí susedia národné parky v tomto priestore už majú, my, ktorí sme s takouto iniciatívou prišli prví, ešte nie.

Ochranca prírody, Interné informácie a prílohy k zápisniciam  

V roku 1976 vyšlo prvé číslo Spravodajcu MV SZOPK v Bratislave Ochranca prírody. Tento potom vychádzal s menšími (nechcenými) prestávkami „z vyššej moci“ až do roku 1990.

Vo vedení redakčnej rady najviac rokov strávil der. Mikuláš Lisický. Začiatkom 80. rokov a potom po Bratislave/nahlas  podobu časopisu výrazne ovlpyvnil Ján Budaj. Tematické prílohy, venované Dunaju, pripravoval najmä Pevel Šremer, niektoré čísla, vrátane tematickej prílohy Historické štrktúry krajiny, som zostavil ja.

Revolučný charakter mali najmä dve čísla OP v roku 1981, keď sa v nich objavili „závadné materiály“ o tom, čo hrozi Dunaju a o likvidácii bratislavských historických cintorínov.

V roku 1984 sme ostro kritizovali realizované a pripravované kultúrne barbarstvo na území Bratislavy a opä sme sa dostali do konfliktu s mocou. Nasledoval chvíľkový útlm, aby sa násldne v rokoch 1987 – 1989 Ochranca prírody stal jedným z najodvážnejších a najotvorenejších médií na Slovensku, ktorého tisícový náklad sa „rozchytal“ takmer okamžite.

Obsiahle a Zorou (Kalkou) Paulíniovou majstrovsky zostavené a graficky upravené číslo OP z roku 1990 predstavuje symbolickú bodku nielen za Spravodajom Ochranca prírody, ale aj za predrevolučným bratislavským ochranárstvom.

V preambuli k nemu zostavovateľka napísala:

     V novembri minulého roku odišli chlapci robiť politiku, okrem iných tak odišla celá redakčná rada Ochrancu prírody.

     V marci sa našiel odvážlivec, ktorý sa rozhodol, že pripaví ďalšie číslo. V apríli to vzdal.

     V júni sa mi narodil Danko. V auguste ma presvedčila Hanka, že spraviť Ochrancu prírody bude ľahké a Maňo, že to bude o celom roku. Ľahké to nebolo.

     Nesmierne ďakujem VŠETKÝM, ktorí Ochrancovi pomohli na svet, ale najmä svojmu mužovi Marošovi, bez pochopenia ktorého by som túto prácu nedokončila. Aj keď moje deti dýchajú rovnako špinavý vzduch ako pred rokom, dúfa, že optimizmus, s ktorým sme časopis robili, sa dotkne aj vás.

                                                                                   Kalka

Na 200 strán formátu A4 čísla, či lepšie ročníka, 1990 sa jej podarilo vtesnať autentické názory Konrada Lorenza Mikiho Lisického, Vláda Ondruša, bratov Marka a Maňa Hubovcov, Gaby Kaliskej, Jana Budaja, Hany Volkovej (dnes Zemanovej), Milana Škodného, Jura Podobu, Petra Kresánka, Paľa Šremera, svoje, Lestera Browna, Ralpha Nadera, Dina Hochela, Tea Munza, Petra Saba, Johna Honteleza, švédskych ochranárov, Jura Zamkovského, Johna Seeda, Marty Uhrinovej, Braňa Čanádyho, Vláda Petráša, Jirku Kubáčka, Ota Makýša, Milana Moncoľa, Adreja  a Jerguša Ferkovcov, Petra Kozmona, Fedora Gömöryho,  Hely Forrovej (Zamkovskej),  Petra (Gregora) Zelenáka, Gaba Bianchiho, Jara Šíbla, Břetislava Nováka, Michala Gaja,  Marty Pichovej,  Pavla Křivku, Jasny Halámkovej (Flamikovej), Borisa Strečanského, Johna Harrisona, Miša Greška, Zuzy Tatárovej (Gindlovej), Václava Klausa, Jána Šalgoviča, Ludvíka Vaculíka, Petra Kužvarta, Petra Krempaského, Vláda Krivého, Ďura Mesíka, Pavla Kovářa, Ľuba Lazového, Jana Jelínka, Hany Librovej, Aleša Máchala, Mileny Rychnovskej, Mojmíra Vlašína, Josefa Vavrouška,  Hany Kolářovej, Václava Havla, Inge Čiefovej, Zdeny Smékalovej, Martina Janeka, Juraja Flamíka, Joža Gregora, Oľgy Vavrovej, Milana Schwarza, Ivana Priesola, Petra Šporera,  Ivana Popoviča, Ivana Čerňanského, Ľuby Lacinovej, Romana Hofbauera, Ivety Šubjakovej, Pavla Pirovitsa, Marcela Zajaca, Jany Lopošovej, Evy Čičmancovej-Fifíkovej, Fera Guldana, Thomasa Banyacay, Márie Schwingerovej,  Miroslavy Staszovej,  Andreja (Oňa) Zemana, Larsa Igelanda, Alexa Hittleho,  Jiřího Hanáka, Ericha Fromma, Sergeja S. Averinceva, Ivana Dianišku, Jany Botkovej, Ivana Svitáka, Igora Žvacha, Emila Golisa, Martina Brunovského, Mateja Vagača, Petra Smižanského, Adriana Leška a ďalších.

Pod vyskou grafickou grafickou úrovňou sa podpísali ľudia jako Rudo Sikora, Fero Guldan, Ivan Binder, Andrej Zeman, Jana Přikrilová, Ľubo Stacho, Peter Šimčisko, Oto Makýš, Mojmír Nemec, Ondrej Lipták, Peter Kozmon, Ľuba Lacinová, Peter Mikuš.

Nezanedbateľným dielom  prispeli Katka Šimončičová, Ján Piroščák, Ján Spurný, Ajka Gardošová, Ildikó Takácsová, Mirka Martináková, Oľga Brnková, Danuta Učníková, Gabika a Magda Dubecová, Ľuba Beyručková, Hana Volková, Miriam Tatarková Janka Slámková a ďalší.

Redakčnú radu posledného Ochrancu prírody tvorili Zora Kalka Pauliniová (výkonná redaktorka), Mikuláš Huba, Eugen Gindl a Maroš Silný.   

Ochranárske príbehy

Po B/n sme sa, okrem polemiky s mocou a uverejňovania podporných stanovísk a príspevkov do diskusie na tému budúcnosti Bratislavy, rozhodli uverejuňovať postupne ochranárske príbehy, reflexiu našich aktivít z pera ich aktérov. 

Príbeh pagaštan

Príbeh pagaštana konského z Kapitulskej ulice by mohol mať podtitul: „krátky ale intenzívny, prehratý, ale nie zbytočný zápas o zachovanie najcennejšieho z veľkých stromov v strede mesta“. Bol to spor, ktorý by sme za predpokladu čo i len o kúsok demokratickejších pomerov v tomto meste, museli vyhrať. Vlastne išlo o demonštráciu moci jednotlivca, demonštráciu moci diktátora  (z rodu tých vymierajúcich) nad mestom i všetkými prejavmi života v ňom. (malá slovenská verzia veľkých marqeuezovských príbehov). Tento všemocný vládca však nebol dosť silný na to, aby sa pod svoje rozhodnutie dokázal podpísať a vziať na seba priamu zodpovednosť. Potreboval k tomu využiť (ako v zlej rozprávke) regiment radov, ktorí „vedecky“ zdôvodnili nevyhnutnosť obetovať strom – symbol života na oltár vládcu. 

Ale čo to? Na chvíľu sa zastavilo do cesty akési mrzuté nedopatrenie – jedna súčiastka v súkolí sa zasekla. ObNV I. sa rozhodol uplatniť najvznešenejšie svoje právo i povinnosť  a zastal sa najmohutnejšieho, najvznešenejšieho a najzdravšieho starého stromu na jeho zverenom území.

Približne v tom istom čase „zaškrípal ľudský faktor“ na inak vernej Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (nie však na úrovni vždy spoľahlivého vedenia, ale na úrovni niektorých radových poddaných). Ale aby sa absurdita dovŕšila. Nie drevorubači, technici, stavitelia, ale ani samotný vládca nevetovali rozhodnutie ObNV I. zachovať strom na mieste, kde naširoko-naďaleko žiadny poriadny strom nerastie a kde by dvojnásobne mohol plniť funkciu symbolu života v kamennom meste. O likvidáciu tejto prírodnej pamiatky I. kategórie nepožiadal napokon nik iný, ako vedenie Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Ping-pong stanovísk, ktorý zobrazuje jedna z príloh k zápisnici zvaná Strom, názorne ukazuje, ako sa v tejto hre menili nielen rakety a loptičky, ale najmä ako sa menili dresy (a kabáty).

Keď sme vstúpili do rozohratej hry my, nebolo už za stolom miesta a tak sme len presviedčali sudcu a divákov, aby nadŕžali slabšiemu. Zázrak sa nekonal. Strom vyrúbali – dokonca za asistencie verejnej bezpečnosti. Vyhral lepšie živený a profesionálne trénovaný a rozhodca tiež napokon priklonil na jeho stranu. Získali sme si však obecenstvo (a nielen pre tento zápas).

Priami účastníci zápasu získali trpko-krásny pocit aspoň morálneho víťazstva. 

Druhá strana sa mala možnosť dozvedieť, čo si o ich čine myslí prostý Bratislavčan. Mnohí karikaturisti, fotografi, novinári …získali zaujímavú ale ťažko použiteľnú tému. Ochranárom zostali odborné stanoviská a posudky, jednoznačne hovoriace v prospech zachovania pagaštana, fotografie a dokonca Corpus delikti v podobne obrovského „koláča“ – prierezu zdravého pňa stromu – (k argumentom druhej strany patrilo i tvrdenie, že pagaštan je chorý, bútľavý a pod.). Jediné, čo už nemáme a nikdy už ani nebudeme mať  my, verejnosť, zodpovední i nezodpovední odborníci, ani funkcionári – to je ojedinelý exemplár pagaštana konského, pôvodne zapísaný do zoznamu stromov chránených zákonom.  A ešte jedno nemáme: istotu, že sa podobný prípad už nebude opakovať. 

Bratislava/nahlas 

Mnohí dodnes bratislavské ochranárstvo vnímajú v prvom rade cez Bratislavu/nahlas. Spomienku na ňu začnem krátkou štatistikou a niekoľkými bibliografickými údajmi:  

 64 strán formátu A4.

Preambula, Edičná poznámka a štyri hlavné časti (Prírodné zložky prostredia, Kultúrno-historické zložky prostredia, Sociálne prostredie, Súvislosti). Spolu 17 kapitol od Kvality ovzdušia až po Znevýhodnené sociálne skupiny. 

1 zostavovateľ (Ján Budaj),

2 vydavatelia (Mikuláš Huba, Juraj Flamík ako štatutárni zástupcovia Základných organizácií SZOPK č. 6 a 13 v Bratislave), 

6 členov redakčného kolektívu (Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár).

23 členov autorského kolektívu (Ján Budaj, Mária Filková, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Ivan Gojdič, Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Gabriela Kaliská, Vladimír Kohút, Judita Kokolevská, Juraj Kubáček, Ivan Kusý, Peter Kresánek, Igor Levský, Zora Okáliová-Paulíniová, Juraj Podoba, Kamil Procházka, Pavel Šremer, Ivan Štúr, Peter Tatár, Jana Višváderová, Hana Volková.

42 recenzentov (o.i. Gabriel Bianchi, Matúš Dulla, Andrej Fiala, Andrej Ferko, Mikuláš Gažo, Jana Geržová, Anna Grešková, Ján Hanušin, Milan Hladký st., Roman Hofbauer, Štefan Holčík, Jozef Holomáň, Anton Jurko, Viera Káľavská, Imrich Kostolný, Juraj Králik, Martin Kusý, Ján Lacika, Mikuláš Lisický, Michal Majtán, Vladimír Mináč, Ladiaslav Mlynka, Vladimír Ondruš, Ján Oťaheľ, Ladislav Snopko, Miloš Stankoviansky, Jaroslav Šíbl, Koloman Tarábek, Igor Thurzo, Ladislav Volko, Dušan Závodský a ďalší).

19 ďalších spolupracovníkov (o.i. Daniel Fischer, František Guldan, Anton Hodál, Marián Huba, Andrea Chorváthová, Jozef Klepáč,  Martin Kvasnica, Magda Kvasnicová, Vladimír Kokolevský, Ján Langoš, Martin Mašek,  Marta Pichová, Igor Strinka, Josef Vavroušek, Jozef Vojta a ďalší).

Spolu 84 mien.

Väčšina mien, ani s odstupom 20 rokov, neprekvapuje, keďže ide o osobnosti, ktoré si dodnes zachovali väčšiu či menšiu názorovú a hodnotovú blízkosť. Prítomnosť niektorých mien v 84 člennom kolektíve bude však najmä pre mladšieho čitateľa, nepoznajúceho odlišný dobový kontext druhej polovice 80. rokov, zrejme prekvapujúca. A nemusí si ísť len o extrémy typu Vladimíra Mináča či Romana Hofbauera, ale hoci aj o mená Andrej Ferko či Gabriela Kaliská.

V tiráži sa uvádza, že Bratislava/nahlas (B/n) vyšla ako príloha k zápisnici zo spoločnej členskej schôdze Základných organizácií SZOPK č. 6. a 13 (*1), uskutočnenej dňa 4.6.1987.  V skutočnosti prvé vydanie v náklade 1000 ks. vyšlo začiatkom októbra 1987 a druhé, v náklade 2000 ks., cca o 3 týždne neskôr (*2).

Podľa neoficiálnych údajov sa len v priebehu prvého mesiaca po vydaní B/n nelegálne vyhotovilo okolo 60 000 kópií na najrôznejších dobových nosičoch a médiách. 

B/n bola dôležitá z viacerých príčin:  vytvorila komplexný obraz o problémoch vtedajšej Bratislavy, dala dokopy ľudí mnohých profesií, ktorých spájalo spoločné videnie, kritické myslenia a snaha meniť veci k lepšiemu. Už len osloviť a skoordinovať takmer stočlenný autorsko-redakčno-oponentský kolektív je na Slovensku unikátny počin. A pred 20 rokmi to platilo dvojnásobne.  Bol to zároveň akýsi manifest našej generácie, začínajúcich tridsiatnikov – ľudí v Kristových rokoch a neskorších tvorcom a moderátorov Nežnej revolúcie. Bola to prvá skutočne široko koncipovaná a dôsledne formulovaná kritika režimu od konca 60-tych rokov. Kritika nie pre kritiku, ale ako východisko pre hľadanie riešení. Nie náhodou Bratislava/nahlas obsahuje aj okolo 300 konkrétnych návrhov. Táto 64 stránková knižka je akoby model pre vznik nového odborno-publicisticko-angažovaného žánru, na ktorý neskôr nadviazali iné projekty, napríklad Súhrnná správa o stave spoločnosti, ktorú každoročne vydáva IVO. Mysím, že práve Bratislavou/nahlas sa na Slovensku spustil proces odklínania, ako neskôr tento fenomén pomenoval Martin Bútora. Zároveň to bola pozoruhodná ukážka svojpomoci: od získavania podkladových materiálov a dát, cez editovanie, redakčnú a grafickú úpravu, financovanie tlače, manuálnu pomoc v tlačiarni až po náročnú distribúciu. Všetko na kolene a pritom rýchlo a vcelku profesionálne.  Ale príbeh Bratislavy/nahlas pozostáva z viacerých dejstiev: príprava, vydanie a následky – od represie až po bezprecedentnú vlnu solidarity, na ktorú dodnes spomínam so slzami v očiach. A ešte niečo ma napĺňa dobrým pocitom: neviem o nikom z celého tohto početného kolektívu, kto by sa bol, hoci pod tlakom ŠtB, prokuratúry či zamestnávateľov, od svojej účasti na tomto projekte dištancoval. Všetko toto je inšpiratívne dodnes. Už len aby sa niekto podujal na niečo podobné aj dnes. Dnešná Bratislava a Slovensko by podobnú iniciatívu potrebovali ako soľ.   

Bol to určite jeden z vrcholov, základy ktorého sa však tvorili roky. Dokonca aj väčšina kapitol Bratislavy/nahlas vznikla len redakčnou úpravou už predtým nami publicisticky spracovaných káuz, ktoré sme priebežne vydávali ako prílohy k zápisniciam z ochranárskych schôdzí alebo v polo-nezávislom časopise Ochranca prírody. V niečom to bolo vyvrcholenie, v niečom možno začiatok konca, ako sa v r. 1997 vyjadril na konferencii k desiatim rokom po… Martin M. Šimečka, narážajúc na to, že týmto počinom stratilo bratislavské ochranárstvo „nevinnosť“ nadpoliticky pôsobiacej alternatívnej občianskej komunity.  

Štyri príbehy v jednom

Osobne B/n vnímam nie ako jeden príbeh, ale ako štyri na seba nadväzujúce príbehy.

Prvým boli roky aktivít pred B/n, jednotlivé občiansko-ochranárske kauzy, spracované formou povestných príloh k zápisniciam. Po prvý raz sa na Slovensku výrazne zaiskrilo, keď bratislavskí ochranári obvinili vtedajšie mestské orgány v Bratislave  z kultúrneho a ekologického barbarstva v súvislosti so započatou likvidáciou bratislavských historických cintorínov ešte na začiatku 80. rokov. Odvtedy  boli nepohodlní a sledovaní. Vzápätí prišla otvorenou kritikou projektu Sústavy vodných diel na Dunaji či devastácie Devínskej Kobyly, prímestských obcí, alebo Hradného vrchu, návrh na premiestnenie Slovnaftu do menej zraniteľnej lokality, či protest proti pripravovanej devastácii Roháčov. Nasledoval dočasný zákaz vydávania  časopisu Ochranca prírody. Ale   až do vydania Bratislavy/nahlas neboli bratislavskí ochranári ako celok vnímaní ako otvorená politická opozícia. 

Druhým bola príprava a vydanie samotnej B/n.

Tretím bola reakcia moci, následné verejne prejavené sympatie verejnosti, solidarita (vzájomná i zo strany okolia) – čiže „divácky najatraktívnejšia“ časť kauzy, symbolizovaná kľúčovými slovami ako generálna prokuratúra, ŠtB, fiktívna redaktora Pravdy Dana Piskorová, Hlas Ameriky.

Verejne podporilo B/n okolo 500 občanov. A to vystúpením na rôznych fórach, alebo písomnou reakciou na „hon na čarodejnice“, ktorý niekoľko týždňov po vydaní B/n spustil denník Pravda, tlačový orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

Autorský kolektív Bratislavy/nahlas vtedy o.i. podporili: Vladimír Krivý, Milan Trizna, Peter Tremboš, Zora a Martin Bútorovci, Ivan Dianiška, Mário Dobrovodský, Pavol Frič, Soňa Szomolányi, Ivan Hoffman, Iveta Radičová, Miroslav Cipár, Vladimír Kompánek, Vladimír Maňák, Oľga Martinčeková, Karol Fröhlich, Fedor Gömöry, Jiří Kulich, Emil Hadač, Juraj Hatrik, Ilja Zeljenka a mnohí ďalší. Najväčším podporovateľom B/n na vtedajšej federálnej úrovni bol Josef Vavroušek, neskorší federálny minister životného prostredia.

Štvrtým – už značne nejednoznačným – príbehom je ponovembrové obdobie, ktoré charakterizuje kombinácia uznania až mýtizácie B/n ako fenoménu, a zároveň straty záujmu o jej obsah a posolstvo. Kdesi v pozadí cítime aj čosi, čo by sa dalo nazvať „sporom o dedičstvo“. Svedectvo o tom prinášajú minimálne tri publikácie z dielne bratislavských ochranárov a Spoločnosti pre trvalo udržateľný život (STUŽ/SR) (Ochranca prírody, 1990, Ponovembrové Slovensko I. – V. diel, 1994 – 1996 a Bratislava/nahlas po desiatich rokoch, 1998). Ako aj záznamy z rozhovorov a besied organizovaných najmä Nadáciou M. Šimečku. 

Čakanie na piaty príbeh

V súčasnosti žijeme čakaním na ďalší, prity, príbeh, asi tak, ako starozákonní Židia očakávali Spasiteľa. Bratislava je opäť chorá vo viacerých sférach svojho stavu a vývoja a potrebuje svojho, metaforicky povedané, Spasiteľa. Nakoľko reálne je očakávať, či usilovať sa o nadviazanie na Bratislavu/nahlas spred dvadsiatich rokov, ťažko povedať. Ale je pravda, že určitá snaha o kontinuitu tu pretrváva v podobe 25 stretnutí verejnosti s jej komunálnymi predstaviteľmi, od r. 1998 organizovaných bratislavskými ochranármi v Divadle Astorka – Korzo´90 a neskôr v bývalom V-klube, dnes A4-nultý priestor, pod heslom Bratislava/nahlas.

Ešte akčnejším dojmom pôsobí vznik a fungovanie občiansko-ochranárskej platformy Bratislava-otvorene, ktorá nie celkom neúspešne kandidovala aj v komunálnych voľbách r. 2006 a ktorú verejne podporila rovná stovka osobnosti kultúrneho a spoločenského života.

Nejednoznačnosť tohto piateho, viac očakávaného, ako reálneho príbehu, je o.i. v tom, že ani medzi aktérmi B/n spred 20 rokov nejestvuje jednoznačný názor, či je lepšie, aby B/n zostala kauzou vyhradenou pre historikov, alebo či je to dosiaľ otvorený príbeh, ktorý čaká na novú generáciu pokračovateľov.     

Ako som už povedal, Bratislava/nahlas bola, spolu s dunajskými iniciatívami, opravami dreveníc či kláštora v Marianke, záchranou historických cintorínov a s niektorými ďalšími monumentálnymi aktivitami, jedným z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych, alebo, ak chcete, ekologických snažení. V tom zmysle bola v prvom rade „ekologická“ a som presvedčený, že takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov. Je možné, že napríklad Jano Budaj ju vnímal od začiatku ako politický počin, ale takýto postoj bol určite výrazne menšinový. Politickou sa celá záležitosť stala až následne, najmä po jej bombastickom spropagovaní na Hlase Ameriky. Potom sme už ani nemali inú možnosť, ako sa začať správať „politicky“. Práve tie dva roky od októbra 87 do novembra 89 boli akousi vysokou školou opozičnej politiky pre mnohých aktérov Bratislavy/nahlas. 

Vo výzve, ktorá tvorí preambulu k B/n sa o.i. píše:

V našom mste sa stali problematickými základné podmienky života. Znečistenie ovzdušia ohrozuje zdravie prakticky všetkých obyvateľov, najmä starých, chorých a detí. Ohrozené sú i prirodzené zásoby vody a kvalita tej, ktorá tečie z vodovodov v našich domácnostiach, je podľa meraní hygienikov neuspokojivá. Neplnia sa sľuby ani uznesenia NVB o opatere a zveľaďovaní zelene, o vymiestňovaní zastaralých prevádzok, o výstavbe ekologických stavieb, atď. Málo sa vykonalo v boji s hlučnosťou, jej nadnomatívne dávky postihujú 150 000 z Bratislavčanov. Kritická je situácia v obnovovaní historického jadra. Pred našimi očami sa rozpadajú cenné historické detaily i celé budovy.  V occhrannom pásme mestskej pamiatkovej reyervácie sa pokračuje v asanácii hodnotných objektov či celkov. Historické hodnoty stredovekých obcí, ktoré sa stali súčasťou Bratislavy, ustupujú  a majú ďalej ustupovať panelovej výstavbe. Krajne nevyhovujúca je situácia, najmä Petržalky. Obyvateľov sužuje neupravené okolie domkov, nedostatok zeôene a zaostávanie výstavby…občianskej vybavenosti….

Zlý stav komplexu životného prostredia zhrošuje zdravotný stav Bratislavčanov, sťažuje asimiláciu početných imigrantov a nepruaynivo mení politické a hodnotové orientácie občanov, zvláš mládeže…

Dokument v prílohe tejto výzvy považujte za prvý príspevok do diskusie. Predkladáme ho s vedmím možných omylov a neúplností, hoci redakcia jednotlivých tém, redakcia celého dokumentu i opnentská rada vynaložili maximálne úsilie, aby poskytol čo najúplnejší a čo najpravdivejší obraz o problematike….

Degradácia hodnôt, plztvanie, poškodzovanie zdravia a hromadenie problémov, ktoré zasiahnu budúce generácie – je nemorálne…

Tento morálny rozmer bratislavskej situácie je, domnievame sa, rovnako závažný ako zdravotné či ekonomické hľadisko…

 Očakávame, že verejná diskusia, úvodom ku ktorej by chcel byť tento dokument, bude nielen artikulovať záujmy Bratislavčanov, ale bude i mobilizovať ich sily a obnovovať vzťah obyvateľov k svojmu mesto.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Poznámky

(*1) Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ako spoločenská organizácia, vznikol v roku 1969. Podľa stanov prijatých v roku 1975 mal trojstupňové riadenie v podobe ústredných orgánov, okresných (v prípade Bratislavy a Košíc aj mestských orgánov) a bezmála 400 základných organizácií (ZO), v ktorých združoval svojich členov. V 2. pol. 90. rokov v Bratislave jestvovalo viac ako 20, pričom najaktívnejšie boli ZO č. 6, 13 a 16. Najväčšou a najvplyvnejšou ZO sa stala ZO SZOPK č. 6, ktorá mala koncom 80. rokov bezmála 2000 členov. Členské schôdze sa v rokoch 1981 – 1990 konali pravidelne každý prvý štvrtok v mesiaci. O obrovskom tematickom rozsahu vtedajšieho pôsobenia bratislavských ochranárov svedčí o.i. fakt, že v tom čase vykonávali 111 rôznych druhov aktivít.  Povestným sa stal, o.i. pololegálny časopis Ochrana prírody, ktorý, napriek priebežným zákazom vydávania, vychádzal v priemere 4 krát do roka v náklade 1000 kusov. Vydávanie ďalších textov (vrátane B/n) sa čiastočne legalizovalo poznámkou v tiráži, že ide o prílohu k zápisnici z členskej schôdze, či o interný materiál. Z toho vznikol aj názov ďalšieho publikačného média: Interné informácie, ktoré donedávna vydával MV SZOPK v Bratislave. Mestské organizácia a väčšina ZO v Bratislave sa v priebehu 80. rokov dostávali do stále väčšej opozície voči prevažne konzervatívnemu a konformnému vedeniu SZOPK, ktoré vydanie B/n odsúdilo. Relatívne nezávislé fungovanie a vystupovanie bratislavských organizácií umožnovali stanovy a právna subjektivita až po úroveň ZO.

(*2)  Druhé vydanie B/n takmer v plnom rozsahu a protiprávne zhabala Štátna bezpečnosť bezprostredne po vydaní. Bola to bezprostredná reakcia moci na uverejnenie informácie o B/n na Hlase Ameriky.

Podpora bratislavských ochranárov nadobuda po B/n spontánny a bezmála masový charakter. Rýchlo pribúda priamych aktérov, či už členov, alebo nečlenov. Iní prispievajú aspoň na šindle a keď je treba, verejne nás podporujú svojím uznaním. Či už je to spomínaný Julo Satinský, alebo Tomáš Janovic, Stano Štepka, teta Kolníková, Ilja Zeljenka, Roman Berger, Cipárovci, Vlado Kompánek, Martin Bútora, Peter Zajac, Fedor Gál, Milan Lasica, Andrej Ferko, Ľubo Feldek, sestry Vášáryové, Marián Labuda, Dušan Hanák s Monou, Dušan Dušek, Dušan Mitana, zakázaní výtvarníci a samozrejme naši generační druhovia či ešte viac družky na čele so Zuzkami: Kronerovou, Homolovou, Tatárovou, Fero Guldan, Slnovraťáci, Pegasníci, trnavskí i ďalší divadelníci, generácia mladých muzikantov okolo Tona Popoviča a mnohí ďalší, vrátane kontroverzného zberateľa a podporovateľa umenia Viliama Plevzu, či neposlušného komunistu a večného “baťka” Vladimíra Mináča. Podporovať ochranárov sa vtedy skrátka nosí…Priekopníkom v tomto smere však je a zostane nezabudnuteľný Vlado Bednár, človek, ktorého sa dalo len milovať, alebo nenávidieť. A o pár rokov neskôr prichádza veľký spojenec a podporovateľ spoza rieky Moravy – Josef Vavroušek. 

Z času na čas sa na našu podporu koná koncert, pričom pri tom zväčša nechýba náš dávny člen Agnes Snopko. Výnimkou nie je prítomnosť českých pesničkárov. Je verejným tajomstvom, že z podobného dôvodu sa v tom čase na dosky Malej scény SND dostáva aj menej známa Ibsenova hra Nepriateľ ľudu o lekárovi, ktorý sa na konci 19. storočia snaží zachrániť mestečko pred „ekologickou katastrofou“ v podobe nákazy, pochádzajúcej z hygienicky závadnej vody z novootvorených kúpeľov. Jasný nepriateľ ľudu, veď tie kúpele majú byť zdrojom prosperity. Lekára hrá Maťo Huba v dlhom zelenom kabáte a úspech u divákov, neomylne čítajúcich medzi riadkami, je obrovský.

Začíname spolupracovať s brnenským nezávislým divadlom Husa na provázku pri príprave „hraných novín“ Rozrazil. Náš spoločný happenning má premiéru 17.11.1989! Premiéra je zároveň derniérou. Režisér Joska Skalník z nej odchádza rovno do Prahy, pomáhať svojmu blízkemu priateľovi a budúcemu prezidentovi Václavovi Havlovi a mne zrejme navždy mizne kôpka dokumentov, ktoré som mu požičal.

Spolupracujeme so základnými umeleckými školami, takže umenie je na našich akciách prítomné stále viac a viac.

Zvlášť intenzívnu podobu a rozsah nabrali naše aktivity i podpora okolitého prostredia po vyjdení Bratislavy/nahlas a po ňom nasledujúcich snahách režimu urobiť z nás nepriateľov nielen socializmu, ale aj celej spoločnosti, krajiny (a pokiaľ možno i celého Vesmíru).

Zrazu sme sa ocitli pred dilemou: prijať rolu disidentov, stiahnuť sa z verejného priestoru a prejsť takpovediac do ilegality (ak niečo podobné na Slovensku niekedy vôbec existovalo), alebo sa nedať znechutiť, pokračovať a pokiaľ možno ešte vystupňovať svoje aktivity. Zvolili sme tú druhú možnosť a znásobené nasadenie týkalo sa všetkých frontov, vrátane sféry pamiatkovej obnovy. Dodnes nechápem, kde sa v nás zobralo toľko viery, odhodlania a energie.

Snažíme sa o záchranu dvoch mimoriadne cenných historických železničných staníc: prvej konskej i prvej parnej železnice v Uhorsku. V oboch prípadoch úspešne, aj keď nie len našou zásluhou. Vo sfére technických pamiatok podáva nadľudské výkony najmä Jirka Kubáček, zakladajúci člen ZO 13, ale dlhodobo spolupracujeme aj so špičkovými odborníkmi, napr. s dr. Jánom Hanušinom seniorom, dr. Ladislavom Mlynkom, doc. Križanom či už spomínanou ing. arch. Krivošovou. Od tých čias sa tradujú aj naše kontakty s Karolom Pavlů.

Bojujeme, najmä zásluhou ing. arch. Igora Thurza, o všetky možné pamiatky z čias národného obrodenia, najmä v Martine a v okolí Banskej Bystrice, ale aj o rodný dom Janka Kráľa v  Zlatých Moravciach. Polopartizánsky opravujeme Štefánikovu mohylu v Ivánke pri Dunaji. Po víkendoch opravujeme strechy na vinohradníckych domoch na Obchodnej ulici, aby budovatelia (ponovom developeri) nemali podobnú zámienku na ich zbúranie, ako v prípade Podhradia. Provizórne zachraňujeme pred zrútením dezolátny dom na roku Zelenej a Ventúrskej, pomáhame konzervovať vykopávky rímskych kúpeľov pri Dúbravke 

a opravujeme kaplnku na Medených hámroch. Priam revolučný charakter má záchrana pamiatkovo formálne chránených, ale v skutočnosti na demoláciu určených sypární v Hubovej. Pred fyzickou likvidáciou ich chránime vlastnými telami a život im vraciame sériou brigád. V nasadení a obetavosti sa tu prekonáva najmä Peter Tatár. Všade využívame (recyklujeme) vyhodený, ale zväčša ešte kvalitný stavebný materiál.

Nebojíme sa, že to padne. Odborného garanta nám predsa  robí popredný statik Vlado Kohút. 

Čas si krátime chodením po výsluchoch…

Tieto i ďalšie aktivity gradujú smerom k Novembru 89, aby v dňoch nežnej explodovali a pretavili sa do občiansko-politického zápasu o novú tvár a ducha Slovenska. Dramatický to príbeh, nie nepodobný  klasickej antickej dráme.

Verili sme, že November prospeje aj pamiatkam, ale zároveň sme sa, viac potichu, ako nahlas, báli úskalí, ktoré so sebou prinesie až príliš ľahko získaná sloboda. Sloboda pre všetkých, vrátane grázlov.

O tom, nakoľko oprávnené boli aj nádeje, aj obavy sa dnes, 18 rokov Po…, nemusíme vzájomne presviedčať. 

Na tribúne na námestí SNP, týždeň po 17. novembri, nedbajúc na pokus o cenzúru zo strany  vtedajšieho „Generalissima“ Jana Budaja, som tie obavy vyjadril aj takto:

„Vážení priatelia, teší ma dvojnásobne, že ústredným heslom nášho úsilia je: VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU. Nielen preto, že ochranári sa v posledných rokoch snažili byť aktívnou a nepodkupnou súčasťou verejnosti, ale aj preto, že pojem násilie chápem veľmi široko. V týchto dňoch máme pochopiteľne v prvom rade na mysli násilie páchané bezprostredne na našich nevinných a čestných spoluobčanoch v Prahe a v menej zjavných podobách fungujúce i v celej spoločnosti. Lenže tu nejde iba o toto evidentné násilie, páchané na ľuďoch bezprostredne. Ide tu aj o násilie ako o univerzálny model správania sa totalitného systému, teda aj o násilie páchané na prírode, pamiatkach a všetkých hmotných i nehmotných hodnotách, ktoré nás obklopujú. Totalita, kdekoľvek sa s ňou vo svete stretneme, neničí iba zdravie a životy ľudí, ale aj prírodu ako existenčnú podstatu ľudského života a ničí i kultúru, ako duchovnú oblasť postať ľudskej existencie. Tento druh násilia je menej evidentný, ale nie je o nič menej nebezpečný, lebo ohrozuje to najkrehkejšie, čo sa na tejto planéte vyskytuje – život a jeho kvalitu.

Chcel by som vás, vážení priatelia, v tejto chvíli, ktorá je v prvom rade a zákonite časová, požiadať, aby ste nezabudli ani na témy nadčasové a večné. Málokedy v dejinách našich národov  témy časové a nadčasové súviseli tak tesne, ako v týchto dňoch.

To, ako sa zdevastovala slovenská príroda a krajina za posledné dve desaťročia, priam vyráža dych. Dialóg a sloboda sú absolútne nevyhnutné i pre zlepšenie stavu našej prírody, pamiatok a životného prostredia. Iba pred jedným druhom slobody by som chcel varovať – pred slobodou drancovania, lebo o čo menej bolo slobody skutočnej, o to viac bolo slobody v oblasti drancovania našej prírody a kultúrneho dedičstva (zvýraznil mh). 

My, ochranári, vieme asi najlepšie, o čo všetko sme v tejto oblasti prišli, i to, koľko práce na tomto poli čaká celú spoločnosť. Som hlboko presvedčený, že slovenskí ochranári ani v tomto prípade nesklamú“. (24.17.1989)

Záver

Prečo sa široko chápané životné prostredie a ochranári dostali v druhuje polovici 80. rokov do centra pozornosti. Bolo to najmä tým, že vývoj na Slovensku a jeho spoločenskú reflexiu v posledných rokoch pred Novembrom´89 ovplyvnili trendy, ktoré naznačovali, že práve ekologická, či lepšie environmentálna dimenzia by mohla patriť k hlavným dimenziám ponovembrového vývoja Slovenska. K trendom trendom podľa mňa patrilo:

1. Prenikanie impulzov k zmene zo zahraničia; zo Západu idey a konkrétne vzory zelených, resp. ekologických hnutí, publikácie Tretia vlna, Limity rastu a iného typu, ktoré neoficiálne vyšli aj v slovenskom, či českom preklade; z Východu – sovietska perestrojka, ktorá signalizovala nielen demokratizáciu celého bývalého bloku, ale od začiatku proklamovala aj nutnosť riešenia environmentálnych problémov (moratórium na projekty obrátenia veľkých sibírskych riek, silná pozícia ekologicky orientovaných intelektuálov v blízkosti Gorbačova, glasnosť aj v otázkach životného prostredia …); hrozivé memento Černobylu;
2. Rastúce povedomie globálnej ekologickej krízy, ktoré začalo ovplyvňovať aj vedomie a postoje vnímavejších, uvažujúcich ľudí na Slovensku; poznanie nutnosti zmien v poradí ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa, dezilúzia z konzumného spôsobu života, príznaky postindustrializmu a nová výzva v podobe koncepcie trvalo udržateľného rozvoja, resp. trvalo udržateľného života;
3. Poznanie skutočne katastrofálneho vývoja prakticky vo všetkých sférach životného prostredia, ako aj vo sfére zdravotného stavu (morbidity i mortality) obyvateľstva. Informácie o tom v druhej polovici osemdesiatych rokov stále intenzívnejšie prenikali z odborných i politických kruhov na verejnosť. Prispeli k tomu o.i. také koncepčné štúdie ako Súhrnná ekonomická prognóza ČSSR a SSR (Prognostický ústav ČSAV, SAV, 1988, 1989) a ďalšie prognosticky zamerané materiály iných kolektívov a jednotlivcov. Ďalej to boli práce neformálnych skupín či združení odborníkov, jako napríklad Bratislava/nahlas (SZOPK, 1987),  Stav a vývoj životního prostředí v Československu (Ekologická sekcia Biologickej spoločnosti pri ČSAV, 1989) a niektoré ďalšie, vrátane mnohých príspevkov v nezávislých časopisoch, ako napríklad Nika alebo Ochranca prírody, ktoré plasticky, komplexne a fundovane vykreslili stav a vývojové trendy vo sfére životného prostredia i celej spoločnosti, ale aj krízu systému, ktorý tento stav zapríčinil.
4. Bezperspektívnosť vývojových trendov v slovenskej ekonomike, sociálnej sfére, kultúre a pod. signalizovala stále výraznejšiu potrebu zmeny, ktorá korešpondovala s pozitívnou ekologickou zmenou vzhľadom na pociťovanú nutnosť decentralizácie, konverzie zbrojného priemyslu, zníženia podielu hutníctva, farebnej metalurgie a posilnenia finálnych výrob, celkového zníženia energetickej náročnosti, ale aj potreba redukcie prepravných nákladov na mernú jednotku produkcie, radikálne zníženie rozostavanosti, podstatné zvýšenie kvality výroby vrátane environmentálnych vlastností výrobkov (i v súvislosti s ich konkurencieschopnosťou), zlepšenie úžitkových, estetických, architektonicko-urbanistických kvalít novej výstavby miest i vidieka, potreby zefektívnenia pamiatkovej starostlivosti a pod. Tieto i ďalšie potreby zmien, či výzvy korešpondovali s potrebou zlepšenia kvality životného prostredia;
5. Rastúca snaha o hľadanie koreňov vlastnej identity, jako predpokladu kultúrnej a etickej rôznorodosti, ktorá charakterizovala Slovensko pred nástupom totalitných režimov v rokoch 1939 a 1948, režimov snažiacich sa, naopak, spoločnosť i krajinu čo najviac unifikovať na premeniť na svoj sivý obraz;
6. Vytvorenie silné a potentné ochranárske hnutie, schopné generovať mimoriadne široký okruh aktivít na filozoficky jednotiacom základe. Týkalo sa to najmä Bratislavy a v menšej miere i ostatného slovenska, najmä niektorých regionálnych centier, jako je Banská Bystrica či Košice. Podarilo sa mu pritiahnuť a integrovať celý rad výrazných osobností, ktoré boli ochotné dlhodobo prekonávať typické slovenské sklony k individualizmu a celkovej nekooperatívnosti, a naopak nekonkurenčne, nezištne spolupracovať v záujmu celku a spoločnosti. Nezanedbateľnými atribútmi hnutia boli altruizmus, charizma, kolegialita, empatia, solidarita, spontánnosť, ale aj vysoká pracovná výkonnosť a všestrannosť. Organizovanosť umožňovala existencia legálnej ochranárskej organizácie s dlhoročnou tradíciou – SZOPK, ktorá na svojej pôde umožnila dôležitú kombináciu legálnosti s nezávislosťou. To pritiahlo do radov ochranárov aj ľudí, ktorí by v normálnych demokratických podmienkach našli sebarealizáciu vo svojej profesii, prípadne inom mimoochranárskom hnutí či občianskej iniciatíve, ale zároveň sa z rôznych príčin nechceli profilovať vyslovene opozične. Okrem priamych členov a aktivistov disponovalo ochranárske hnutie osemdesiatych rokov širokým zázemím sympatizantov a podporovateľov, najmä v intelektuálnej obci, čo sa prejavilo najmä pri polemike s mocou po vydaní odborno-ochranársko-politickej publikácie Bratislava/nahlas, keď podpora verejnosti sa ukázala byť takmer jednoznačná;
7. Relatívna liberálnosť moci k ekologickej problematike v porovnaní s inými, ešte viac tabuizovanými a poskribovanejšími témami. Snáď aj tu pôsobil vplyv perestrojky, ktorá vo svojich začiatkoch ventilovala spoločenské problémy práve cez prizmu ochrany prírody a životného prostredia. Faktom je, že publikovať polemický materiál na tému životného prostredia bolo v osemdesiatych rokoch na Slovensku (najmä do vzdania B/n) oveľa reálnejšie, než polemizovať na stránkach tlače napríklad o zmysluplnosti metódy socialistického realizmu vo výtvarnom umení. Aj vďaka tomu sa environmentálna problematika a jej protagonisti stali v očiach širokej verejnosti pravdepodobne najviditeľnejšími oponentami skostnateného režimu. I preto v čase nežnej revolúcie, a krátko po nej, mal pocit potreby zmeny práve v oblasti životného prostredia aj podľa vtedajších sociologických prieskumov prioritné postavenie a novovznikajúca Strana zelených  sa zo začiatku tešila veľkej podpore obyvateľstva;
8. Environmentálne problémy mali v „súťažiach o najpálčivejší problém“ pomerne slabú konkurenciu. Materiálna životná úroveň obyvateľov ČSSR bola spolu s NDR najvyššia v celom východnom boku (hoc i za cenu rastúcej vnútornej zadĺženosti), nezamestnanosť bola neznámym pojmom, doširoka rozvinutý a preferovaný represívny aparát a medzinárodná izolovanosť nášho štátu umožňovali zjavnú kriminalitu udržiavať v medziach únosnosti, no a problém upieraných ľudských práv a slobôd pociťovala bolestne iba malá menšina občanov;
9. Koncentrácia občiansky angažovaných osobností v ochranárskom hnutí a okolo neho, dôvera, ktorú požívali v radoch informovanejšej verejnosti, vzájomná dôvera a podpora protagonistov i relatívne dobre vybudovaná infraštruktúra na báze SZOPK, kontakty na masmédiá, spoľahlivé tlačiarenské kapacity a pod., ako aj niektoré ďalšie skutočnosti spôsobili, že revolučná VPN sa začala v rozhodujúcej miere rodiť práve na ľudskej, organizačnej i materiálnotechnickej báze ochranárskeho hnutia. Ako dôkazy možno uviesť, že revolučný sekretariát bol v prvých týždňoch po 17. novembri identický s Mestským výborom SZOPK, viac ako polovica prvých protagonistov revolúcie na Slovensku, ako aj účastníkov prvých nezávislých televíznych a rozhlasových dialógov boli príslušníci ochranárskeho hnutia, a tak ďalej, a tak ďalej. Následkom toho v prvých porevolučných tzv. rekonštruovaných vládach a parlamentoch sa zjavili aj ochranári (čí bývalí ochranári?), náhle sa im otvoril obrovský priestor v masmédiách, vzrástol záujem zahraničia i popularita a spoločenská vážnosť ochranárskeho hnutia. Zároveň došlo k určitej synonymizácii ochranárstva a revolúcie.

Príloha: 

Prieskum 111

(111 okruhov problémov, ktorými sa zaoberala Mestská organizácia SZOPK v Bratislave a ktorý zároveň slúžil ako prieskum záujmov jej členov.

Zostavil Peter Tatár, jar 1989)

Jednotlivé okruhy:

1. Ekológia ako vedný odbor
2. Znečistenie ovzdušia
3. Znečistenie vôd, otázky vodného hospodárstva
4. Rádioaktivita v životnom prostredí (ďalej ŽP)
5. Problém hluku
6. Ochrana pôdy
7. Odpady a ŽP
8. Ochrana geologických, resp. geomorfologických útvarov
9. Právne otázky ochrana ŽP
10. Ekonomika ŽP
11. Problematika energie a ŽP
12. Priemysel a ŽP
13. Poľnohospodárstvo a ŽP
14. Doprava a ŽP
15. ŽP a zdravotný stav obyvateľstva
16. História ochranárskych snáh
17. Ochrana rastlín (v odpovedí prípadne konkretizovať, ktorých druhov atď.)
18. Ochrana živočíchov (voľne žijúcich v prírode, uveďte slovom)
19. Ochrana húb
20. Chránené územia všeobecne
21. CHKO Malé Karpaty
22. Lužné lesy, Podunajsko
23. ŠPR Devínska Kobyla
24. ŠPR Šúr
25. ŠPR Ostrov Kopáč
26. Ochrana vysokohorskej prírody (strážne služby v Roháčoch, iné – uveďte)
27. Ďalšie lokality, resp. CHÚ, CHN .. (v odpovediach uveďte, ktoré)
28. Obnova patronátneho lesa v Rusovciach
29. Svätojánske kosenie lúk v ŠPR Šúr
30. Reintrodukcia bobra
31. Ochrana historických štruktúr krajiny (pasienky, lúky, vinohrady, technické prvky, drobná architektúra a historicko-sakrálne prvky a pod.)
32. Ochrana ľudovej architektúry
33. Oprava a údržba technických pamiatok (železnica, lokomotívy, píly, mlyny, odvodňovacie a zavodňovacie zariadenia a pod.)
34. Rekonštrukcia bývalého kláštora v Marianke
35. Obnova Banskej Štiavnice
36. Záchrana slameného domčeka v Borskom Petre
37. Tradičná akcia „Týždeň ľudovej architektúry“
38. Tradičná akcia „Senníky a salaše“ – tzv. memoriál Vlada Bednára
39. Brigády v Hubovej (oprava sypární, cez víkendy)
40. Brigády v areáli mlynov v Kvačianskej doline
41. Jednotýždenné strážne služby v mlynoch v Kvačianskej doline (máj až október)
42. Rekonštrukcia drevenice v Osturni
43. Šindlovanie a oprava strechy na Brýzgalkách
44. Obnova dreveníc na Kokávke (pri Revúcej)
45. Mestská zeleň všeobecne, príp. v I-V. obvode Bratislavy (uveďte konkrétne)
46. Horský park
47. Bratislavský lesopark
48. Obnova botanickej záhrady
49. Obnova ZOO
50. Ochrana záhrad v osobnom vlastníctve ako funkčnej zložky mestskej zelene, dotvárajúcej životné prostredie v Bratislave
51. Obnova historických prvkov v historickom jadre (ďalej HJ) Bratislavy (napr. dlažby, vývesné štíty, obrubníky)
52. Drobná architektúra (uličný dizajn, picie fontány, riešenie partnerov, výkladov, pasáží…)
53. Kontrola (monitorovanie) skutočnej nevyhnutnosti rôznych asanácií historických budov
54. Udržiavanie tradičných a historických miestnych názvov (ulice, štvrte, objekty)
55. Ochrana historických záhrad, parkov a cintorínov
56. Ochrana Podhradia (záchrana pivníc, podzemných priestorov, návrhy na revitalizáciu a pod.)
57. Vyhľadávanie esteticky rušivých prvkov ŽP a necitlivej architektúry a výzdoby v Bratislave, návrhy na riešenie
58. Záchranné a rekonštrukčné práce na Obchodnej a Vysokej ulici – brigády
59. Rekonštrukcia mlyna Klepáč
60. Obnova bratislavských bazénov (nad tunelom, Horský park, Pallehnerova záhrada)
61. Zlepšenie práce bytových podnikov a domových správ v prospech životného a sociálneho prostredia mesta (kvalita, včasnosť, kapacita)
62. Problematika domácich zvierat v meste
63. Riešenie problémov odpadov v Bratislave (separovaný zber, riadené skládky a pod.)
64. Zlepšovanie ŽP v Petržalke
65. Detské ihriská (nebezpečné prvky, súčasný stav, návrhy a realizácia zlepšení)
66. Zlepšovanie MHD
67. Ekologizácia zimnej údržby ciest a chodníkov (nesolenie)
68. Zavedenie bicyklovej dopravy v Bratislave (sídliská- centrum, rekreačné trasy do okolia
69. Oživovanie sociálnych a kultúrnych funkcií HJ a centrálnej mestskej oblasti (zmena využitia v prospech obyvateľov, odbúranie neverejnej administratívny, vyhľadávanie priestorov pre kultúrne zariadenia, kluby, výstavné priestory, byty a pod.)
70. Nekonvenčné animovanie sídliskových priestorov, napr. Petržalky (zakladanie divadiel, minigalérií, tvorba animačných programov a pod.)
71. Zvyšovanie bezpečnosti detí a postihnutých v Bratislave (bezbariérové trasy pohybu, možností kultúrneho a športového vyžitia, vyhľadávanie a odstraňovanie nebezpečných prvkov na verejných priestranstvách a pod.)
72. Ochrana spotrebiteľa (spotrebiteľská kontrola)
73. Zlepšenie služieb a obchodnej siete (návrhy na zmenu pracovného času, otázky záručných lehôt a reklamačných práv atď.)
74. Súčasný stav a zlepšenie kvality potravín (cudzorodé látky, racionálna výživa)
75. Ekologizácia výrobkov a obalov (zdravotná nezávadnosť, bezodpadovosť)
76. Zlepšenie zdravotníckych služieb (dôvera chorých, vybavenosť pracovník, prístup a kvalifikácia zdravotníckych pracovníkov a pod.)
77. Presadzovanie zdravých životných štýlov
78. Zlepšovanie možností pre zdraviu prospešné trávenie voľného času (plavárne, ihriská, rekreačné areály, ich kontrola, zlepšenie, nové návrhy)
79. Ochrana nefajčiarov, ochrana pred nikotinizmom a inými toxikomániami
80. Propagácia triezvosti, ochrana pred alkoholizmom (potieranie vandalizmu)
81. Zakladanie čajovní, nefajčiarskych a nealkoholických kaviarní a reštaurácií
82. Pestovanie historického vedomia Bratislavčanov
83. Poskytovanie vzájomnej podpory a pomoci ochranárov pri rôznych stavoch a ťažkostiach (napr. matky dojčiat, ľudia postihnutí rovnakou chorobou, ochranárske jasle a pod.)
84. Organizačné zabezpečenie akcií (manažment)
85. Organizovanie tematických konferencií o ŽP
86. Organizovanie kultúrnych podujatí SZOPK, pomoc pri zabezpečovaní Ekofilmu, ochranárskych plesov, benefičných divadelných a iných predstavení, výletov a pod. (uveďte konkrétne)
87. Zabezpečovanie družobných stykov (Slovensko, Čechy, zahraničie- uveďte slovom)
88. Hospodársko-právne konzultácie pre ochranárske potreby
89. Projektové, konštruktérske, prieskumné a výskumné ochranárske práce (spresnite)
90. Posudzovanie verejne publikovaných, resp. vystavovaných projektov, odborná ochranárska oponentúra na tému z odboru (uveďte presnejšie)
91. Budovanie informačnej banky SZOPK (ochranárska knižnica, „banka mozgov“, zoznam odborníkov z radov SZOPK a ďalších ochotných spolupracovníkov)
92. Hospodárska agenda SZOPK
93. Sledovanie (monitoring) tlače (výstrižky), spracovanie referátu z odboru a z publikácie, ktorá zaujíma ochranárov (uveďte konkrétne)
94. Príspevky do nášho spravodaja „Ochranca prírody“ (články, správy, fotografie, redigovanie)
95. Ochranárske administratívne práce, písanie na stroji, strojové spracovanie údajov
96. Kultúrne a umelecké činnosti v prospech ŽP (uveďte konkrétne)
97. Dokumentácia našej práce a kronikárstvo
98. Výtvarné ochranárske práce (ilustrácia do Spravodaja, aktualizácia vývesiek, výstavy a pod.)
99. Preklady ochranárskych textov v cudzích jazykoch (uveďte jazyk)

    100. Obstarávanie materiálov (zháňanie) ku konkrétnym pracovným aktivitám

    101. Ochota pomôcť pri remeselných prácach (stolárskych, zámočníckych a pod., uveďte      slovom)

    102. Ochota pomôcť pri doprave u vlastníkov terénnych alebo osobných motorových vozidiel (za náhradu benzínu)

   103. Zabezpečovanie programov pre deti počas pracovných ochranárskych podujatí

   104. Informačno-propagačná práca (texty, fotografie, video, filmy – uveďte slovom)

   105. Prednášky, vedenie besied o ŽP a ochrane prírody (uveďte oblasť, tiež upresnite, či pre  členov MO SZOPK alebo školy, závody, kluby mládeže a pod.)

   106. Verejná publikačná činnosť s ochranárskou tematikou

   107. Ochranárska práca s mládežou (krúžky mladých ochrancov prírody, SŽ, SŠ. VŠ)

   108. Organizovanie táborov Stromu života (letné ochranárske tábory mladých ľudí)

   109. Spolupráca so štátnou ochranou prírody (spravodajstvo) (v ktorom obvode, chránenom území)

   110. Spolupráca so štátnymi orgánmi pri ochrane ŽP (účasť v komisiách ŽP na jednotlivých národných výboroch a pod.)

   111.  Iné záujmy a potreby, navrhované činnosti (aké).