Dreveničiarske jubileum, alebo o jednom z medzníkov na domácej pôde
V máji roku 1977 vznikla Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia (ďalej aj Sekcia), pri Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorá sa o tri roky neskôr stala súčasťou Základnej organizácie SZOPK číslo 6. Tomu predchádzalo niekoľko rokov teórie i praxe jej zakladajúcich členov vo sfére opravy a využívania opustených ľudových stavieb, najmä stavieb drevených (odtiaľ aj pracovný názov dreveničiari – pozn. aut.). O najdôležitejších dreveničiarskych aktivitách sa minulosti popísalo pomerne často, takže len stručne pripomeniem niektoré z nich:
Senníky, salaše a bačovy ako núdzové turistické útulne. Túto aktivitu vyvolala okrem iného tzv. kolektivizácia poľnohospodárstva horských a podhorských obcí, na území ktorých sa dovtedy vyskytovalo salašníctvo a senníkové hospodárenie. Akcie s uvedeným názvom organizovala Sekcia od roku 1982 každoročne – v priebehu desiatich rokov – formou romantických týždňových letných brigádnických táborov. Vytypované malé horské ľudové stavby sa mali opravovať a využívať v spolupráci s vtedajším Zväzom turistiky, ktorý však, po nádejnom začiatku, neprejavil dostatok odhodlania a pružnosti pustiť sa po nevyšliapaných chodníčkoch zabezpečenia takejto formy núdzového prístrešku pre turistov spojenej so záchranou kultúrneho dedičstva. Opravou a údržbou drobných horských hospodárskych stavieb sa členovia Sekcie zaoberali najmä v Nízkych Tatrách, Západných Tatrách, Liptovskej kotline, Veľkej Fatre, na Poľane, v Slovenských Beskydách, Slovenskom Rudohorí, Levočských vrchoch, Kysuckých vrchoch a v Chočských vrchoch.
V tom istom čase začala Sekcia organizovať aj každoročné Týždne ochrany ľudovej architektúry. Popri propagácii nekonzumných foriem rekreácie bola praktickým ochranárskym zámerom podujatia rekonštrukcia a obnova pustnúcich, ba padajúcich hodnotných objektov a súborov ľudovej architektúry, najmä na území jestvujúcich či navrhovaných pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón (napr. osada Podšíp, laz Kokávka nad Muránskou Zdychavou, Vlkolínec, Osturňa, Bryzgalky a Michalcovci na Kysuciach, Veľké Borové, Oblazy v Kavačianskej doline, hriňovské a klenovské lazy ai.). Obnova stavieb bývala tiež spojená s údržbou a regeneráciou okolitej krajiny. Okrem týchto prvoradých pracovných cieľov spĺňalo podujatie aj poznávacie poslanie (rozširovanie geograficko-etnografického poznania Slovenska), inštruktážne poslanie (zaúčanie nových adeptov do rekonštrukčných postupov, ľudových remesiel a organizačno-právnych záležitostí), spoločenské poslanie (vzájomné informovanie a zbližovanie sa aktérov ako aj spoznávanie svojráznych miestnych obyvateľov) a tiež už spomínané poslanie rekreačné. Osobitnú pozornosť si zasluhuje výchovné poslanie týchto podujatí, veď značnú časť ich účastníkov tvorili každoročne deti.
Aktivity pri obnove spoločenskom využití kultúrnej pamiatky súboru ľudových technických stavieb a zariadení na vodný pohon na Oblazoch v Kvačianskej doline prebiehajú od jesene 1980 dodnes a stali sa vari najznámejšími aktivitami Sekcie. Okrem samotnej rekonštrukcie areálu dvoch mlynov, jednej píly a okolitých hospodárskych a technických zariadení (najmä hate, náhony, komunikácie, terénne úpravy, rekultivácia, odstránenie odpadu) doslova holými rukami, pričom členovia Sekcie strávili veľa víkendov a nejednu dovolenku či prázdniny, tu prebiehajú strážne a lektorské služby. Tomu všetkému predchádzala príprava projektovej dokumentácie. Do tejto aktivity sa dosiaľ zapojilo viac ako tisíc prevažne mladých ľudí, ktorí sprostredkovali neopakovateľný estetický, kultúrny a vzdelávací zážitok okoloidúcim turistom, ktorých sa tu za ten čas vystriedali desaťtisíce.
Popri spomenutých najznámejších aktivitách Sekcie – čerstvej tridsiatničky – možno spomenúť dramatickú záchranu sypární v obci Hubová, senníkov pod Kriváňom, vyhne v Záhorskej Bystrici či stredovekého domu č. 207 v Banskej Štiavnici, ako aj celý rad návrhov na vyhlásenie pamiatkových zón na záchranu súborov ľudovej architektúry v ich pôvodnom prostredí.
Po určitom útlme záujmu v prvej polovici 90. rokov možno v ostatných rokoch badať niečo ako renesanciu záujmu o záchranu a využívanie ľudovej architektúry. Zakladateľskú generáciu čiastočne vystriedala ďalšia generácia dreveničiarov. Obnovila sa tradícia Týždňov ochrany ľudovej architektúry, aj keď v komornejšej podobe ako voľakedy. Pracuje sa v Kvačianke, občas sa zapláta deravá strecha na senníku, salaši či sypárni. K dreveničiarskym koreňom sa prihlásili Návraty ku krajine, Hoblina i Pospolitosť harmonického života na Zaježovej, jedna z mála ochranárskych komunít, pre ktorú život a hospodárenie na lazoch nie je len víkendovou či prázdninovou záležitosťou, ale každodenným, celoročným a snáď i celoživotným chlebíčkom. Lesoochranárske zoskupenie VLK opravilo skupinu senníkov nad Tichým Potokom. Obyvatelia Kvačian vytvorili nadáciu Oblazy. Celkovo pribúda chalupárov, či už v oblasti drevenej, hlinenej alebo kamennej architektúry, ktorý svoje rekreačné objekty rekonštruujú v pôvodnom duchu. Čo je tiež dôležité, na vidieku sa oveľa viac začínajú používať tradičné materiály, najmä drevo a nedávno vznikol pozoruhodný katalóg, obsahujúci projekty ľudových stavieb v pôvodnom regionálnom duchu od Jozefa Čahoja (Ľudová architektúra Slovenska 1 – 2, Projekty rodinných domov, rekonštrukcie chalúp, TINAMA, Bratislava, 2006).
Na druhej strane nemožno nespomenúť negatívne aktivity niektorých štátnych úradníkov -pamiatkárov, ktorí návrhmi na redukciu a rušenie ťažko vybojovaných pamiatkových zón, ohrozujú, ba nepriamo likvidujú aj miestnu ľudovú architektúru, ako aj celkovo nedostatočný záujem zo strany väčšiny obcí i štátu o zachovanie a rozumné využitie ľudovej architektúry a jej okolia.
Na záver mi dovoľte odcitovať z Koncepcie činnosti Sekcie, prijatej na uastanovujúcej schôdzi v roku 1977:
„Ľudové stavby v jednote so svojím prostredím, predstavujú najvýraznejší, čiastočne dodnes dochovaný, krajinotvorný prejav národnej kultúry. Nie sú len mŕtvou pamiatkou, ale aj živým príkladom toho, ako môžu človek a príroda žiť v symbióze a ako také predstavujú i naďalej zdroj poučenia a nepokoja pre súčasných projektantov. Existuje dostatok argumentov najrôznejšieho charakteru za záchranu ľudovej architektúry a navyše, nová, pomerne jednoduchá funkčná začleniteľnosť do súčasného života, ju zvýhodňuje oproti iným, nemenej cenným, ľudovým či slohovým pamiatkam.
Svojou prostou úprimnosťou a štýlovou čistotou navonok i vo vnútri poskytuje ľudové obydlie podmienky pre bezprostredný styk s prirodzeným svetom fundamentálnych hodnôt, predstavuje východisko na ceste za prírodou, za domovom. Býva situované spravidla na mieste, ktoré spĺňa úžitkové i estetické požiadavky tvorcu – empirika, praktického znalca daného prírodného prostredia. Tradičná súhra so zeleňou a prirodzený domorodý materiál zmierňujú prechod medzi ľudským výtvorom a prírodou. Ale i vzťahy k ostatným zložkám prostredia sú zohľadnené pri stavbe tak, že ľudský zásah zväčša plne korešponduje s prostredím, neuberá mu na kvalitách, skôr dotvára.
Pri opravách a údržbe poskytuje rekreačne využívané ľudové obydlie možnosti veľmi aktívnej sebarealizácie, cez ktorú sa človek učí, kultivuje, vyžíva fyzicky a uplatňuje zručnosť v najrôznejších ľudových remeslách. Rekonštrukcia stavby by však mala viesť len k jej samotnému uchovaniu pri živote, a nie k zmenám jej pôvodného charakteru a vzhľadu. Sme toho názoru, že k ľudovej stavbe spravidla niet čo pridať, ani z nej čo uberať bez toho, aby sme neporušili jej presne formulovanú harmonickú podobu. Odpadá teda realizácia pretváraním, ale aj sebarealizácia ochranou takej hodnoty, s ktorou sme sa v určitej rovine stotožnili, má podľa nás svoj hlboký zmysel.
Takýto prístup má i ďalšie významy a výhody: čím menej sa budeme snažiť pripodobniť vonkajšiu i vnútornú podobu rekreačného ľudového obydlia charakteru svojho trvalého bývania, tým väčšia bude naša nádej na skutočnú rekreáciu, relaxáciu. Jej pôsobenie závisí do značnej miery práve na stupni kontrastnosti oproti životnej každodennosti. Neobklopujme sa preto, ak nemusíme, umelými materiálmi a zložité mechanizmy nechajme doma. Dožičme priestor zmyslovému vnímaniu a zbližovaniu sa s jednoduchými, prirodzenými vecami, dumajme nad nimi a hľadajme súvislosti. Nezabúdajme na fyzickú námahu, ak sa nám jej v každodennom živote dostáva málo. Jednostranné tlaky na ľudskú psychiku sa nedajú odreagovať len pasívnou činnosťou. Svet nie je nevyčerpateľný, a prostý, prirodzený a účelný svet ľudového obydlia je školou nenáročnosti na veci prebytočné..“.
Mikuláš Huba
(spoluzakladateľ a bývalý predseda Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry pri SZOPK)