Zázrak na pokračovanie sa koná už 40 rokov
(text uverejnený v časopise Krásy Slovenska)
Kvačianska dolina. Legenda, ktorú na stránkach Krás Slovenska istotne predstavovať netreba. Napokon, urobili tak už pred takmer sto rokmi Pavol Stacho a Matej Sopko, spoluzakladatelia tohto časopisu. A veru nešetrili nadšením pri opisoch jej krás! Nečudo, divoká skalná tiesňava skrýva skutočné poklady. Husté lesy, pokrývajúce strmé, neprístupné svahy doliny, boli len málo zmenené človekom. Dodnes sú domovom vlkov, rysov aj medveďov. Nad korunami stromov sa týčia vyprahnuté bralá v protiklade s večným šerom a vlhkom na dne doliny, ktorým sa kľukatí riečka Kvačianka. Vhodné podmienky si tu našlo nesmierne bohatstvo rastlinstva. Dokonalý vnútorný súlad spoločenstva, ktoré tu príroda vytvorila, je potom tým, čo vnímame ako krásu. Pre svoje prírodné hodnoty je dolina chránená ako Národná prírodná rezervácia.
No dolina ukrýva aj nemenej pôsobivé diela a osudy ľudí. Tí v náročnom teréne hľadali a budovali cesty, umožňujúce dôležité spojenie Oravy s Liptovom. Priamo v doline potom stávala aj furmanská krčma, ktorá zhorela v pohnutých časoch po potlačení Povstania. A samozrejme, sila toku Kvačianky bola aj dôvodom, prečo sa tu už v polovici osemnásteho storočia objavili prvé vodné mlyny. Koniec storočia 19. už našiel v hornej časti doliny, v kotline nazývanej Oblazy, zákutie, aké inde nenájdete: dva drevené mlyny, premyslene vsadené medzi skalné bralá a dravý tok. Ich kolesá poháňali stroje, uľahčujúce ľuďom život v tomto drsnom kraji. Voda tiekla, zrno sa sypalo, roky plynuli a svet sa menil. Aj na obyvateľov Oblazov doliehali dejiny často necitlivo. Svoju daň si tu vybrala vojna, kedy mohli mlyny poľahky zhorieť, aj povojnový vývoj, kedy malo byť zariadenie zošrotované. Nič z toho sa však nestalo, život na Oblazoch už azda tak netepal, no stále sa držal na svojom. Ešte v šesťdesiatych rokoch na hornom mlyne šrotovala jačmeň posledná mlynárka, pani Mária Gejdošová a na dolnom, napriek zákazom a plombe, stále príležitostne rezal na gátri syn posledného mlynára Karol Brunčiak. Údržba rozsiahlych a zložitých stavieb však už v tom čase bola nad možnosti ich obyvateľov, a tak neúprosne chátrali. Ich prácu už nová doba nepotrebovala a jej hodnotu si nevážila. Mlyny na Oblazoch mal postihnúť osud tisícov iných pozostatkov starého, vraj prekonaného, sveta. A osud zdá sa skutočne prijal túto úlohu: v roku 1977, po tragickej smrti syna, Oblazy definitívne opustila pani Gejdošová a v rovnakom čase tragicky zahynul aj Karol Brunčiak. Článok, zachytávajúci posledný deň poslednej mlynárky na Oblazoch si mohli vtedy prečítať opäť práve čitatelia Krás Slovenska. O rok neskôr potom vyšiel ďalší článok rovnakého autora, šokovaného rýchlosťou, akou tu postupuje skaza. Izby pod šindľovými strechami ostali opustené, vydané napospas „tiežturistom“, filmárom a pod. Na konci 70. rokov sa zdal byť osud nezvratný: na dolnom mlyne sa preborili krovy, ktoré neuniesli ťarchu snehu navyše s nejakou atrapou, ktorou strechu prekryli filmári a dômyselné mechanizmy zasypali trosky. Horný mlyn zosunutý svah odtlačil zo základov a zadná stena zrubu sa ocitla pod zemou. Štátni pamiatkári osud mlynov nedokázali odvrátiť a nepodnikli ani žiadny viditeľný pokus. Pomaly sa s tým zmierili aj najväčší romantici.
O celé toto miesto sme mali prísť. Mali zmiznúť mlyny, ich kolesá aj šindľové strechy, náhony aj hate v potoku, ohrady, záhradky aj lúka. Prosto všetko, čo vytvoril človek a čo dve storočia spoluvytváralo tento kút a dávalo mu jedinečnú dušu. Miesto, ku ktorému sa viazali životné príbehy mlynárskych rodín aj ostatných miestnych čo tu zakúšali, ako v takomto odľahlom mieste pôsobia veľké dejiny na drobných ľudí. Príbehy by boli zabudnuté a stratili by sme možnosť aj cez ne vnímať a snažiť sa pochopiť vlastnú minulosť. Možno práve o to šlo. Akoto, že sa tak nestalo? Jednoducho: zázrak!
V septembri uplynie práve štyridsať rokov, odkedy sa partia nadšencov rozhodla tento osud zvrátiť. Neohrozene, drzo, naivne. Nie rečami a deklaráciami. Prácou. Na konci leta 1980 priviedol Peter Kresánek a Maňo Huba do doliny prvých dobrovoľníkov, ktorí tu v priebehu dvoch týždňov dokázali skutočne nemožné. Samotná práca bola nesmierne náročná. Zavalenú stavbu bolo potrebné odkopať a vydvihnúť späť na jej pôvodné miesto, vymeniť množstvo zhnitých brvien zrubu, obnoviť podmurovky, postaviť nový krov a napokon malebne krivú strechu pokryť šindľom. To všetko ručne, bez stavebných strojov, len s jednoduchými nástrojmi, navyše v náročnom teréne, na mieste bez elektriny či akýchkoľvek iných výdobytkov civilizácie. Pracovné nasadenie počas tých dvoch týždňov muselo byť mimoriadne a dodnes nad ním neostáva než žasnúť.
Sami aktéri však po rokoch váhajú, či nebolo ešte náročnejšie organizačné pozadie, kedy bolo potrebné prekonať nepochopenie úradov (veď Horný mlyn bol oficiálne chránenou kultúrnou pamiatkou a bol priamo vo vlastníctve štátu), nedôveru miestnych (veď to nemôže byť len tak, aby toľko mladých ľudí drelo vo svojom voľnom čase, zadarmo, a ešte na cudzom!?), sebecké záujmy iných skupín (pre filmárov lacné kulisy v nádhernej scenérii, pre iných nádejná chata v peknom prostredí), alebo už len taký detail ako problémy so zaobstaraním akéhokoľvek stavebného materiálu v tom čase. A aby sme nezabudli, tí a tie, ktorí a ktoré „makali“ so sekerami a krompáčmi, by svoje heroické výkony ťažko podali bez podpornej skupiny, ktorá zabezpečovala zázemie a stravovanie z kresánkovskej drevenice na Veľkom Borovom, čo domyslené do dôsledkov muselo byť taktiež nesmierne náročné. A nemožno nespomenúť aj miestneho tesára, p. Smutniaka.
Takto na tie chvíle spomínal pred rokmi Maňo Huba pre časopis Národného trustu Slovenska, Okno: „Málokedy v živote som zažil podobný pocit. Zmes nadšenia, sebauspokojenia, úľavy a neviem čoho ešte všetkého, čo v nás spoluvytvára prenikavý pocit šťastia. Ten prchavý, krátkotrvajúci a nedefinovateľný stav duše, keď sa Vám zdá, že sa dotýkate hviezd a že kvôli tejto chvíli sa oddalo narodiť a má zmysel žiť. Takéto chvíle som zažíval počas tých dvoch septembrových týždňov roku 1980. Nebol som sám. Zúčastnilo sa nás toho zázraku bezmála štyridsať. Verím, že nikoho táto udalosť nenechala chladným, ale asi nikto okrem mňa a ďalšieho iniciátora celej akcie – Petra Kresánka – nemal taký dôvod na radosť.“
Úspešná akcia vyvolala pochopiteľnú pozornosť, články sa objavili opäť aj na stránkach Krás Slovenska. Nadšenie z poznania, že sa takáto vec vôbec mohla podariť v časoch normalizačnej nehybnosti, kedy boli aj oveľa jednoduchšie veci neskutočne zložité, nepochybne predstavovalo obrovský impulz. To sa zúročilo pri pokračovaní obnovy. V ďalších rokoch prišli na rad ďalšie jemnejšie veci, ale najmä, práce sa rozšírili aj na mlyn dolný, ktorý bol v tom čase už čiastočne zrútený a čo i len zamerať jeho pôvodné rozmery nebolo jednoduché. Opäť bolo potrebné odpratať obrovské množstvo trosiek a ako Popoluška sa z nich snažiť vytriediť prvky zničených mechanizmov. Celá mlynica bola postavená nanovo, od kamenných základov až po hrebeň strechy. V obytnej časti sa menilo množstvo brvien, budova píly bola aspoň dočasne staticky zaistená. Napokon dostal aj dolný mlyn novú šindľovú strechu. Postupne sa obnovovali okná, omietky, pece, ale aj ploty a vôbec okolie mlynov. Samostatnou kapitolou potom bola stavba hatí, mohutných zrubových prahov, postavených priamo v koryte potoka. Tá predstavovala obrovský objem materiálu, a vyžadovala prácu s mimoriadne dlhými a ťažkými brvnami. Áno, stále bez techniky, priam holými rukami. Stavbu hate dolného mlyna navyše prenasledoval syzifovský údel, keď ju rozostavanú dva razy rozmetala prívalová voda. Na tretíkrát sa ju však podarilo dokončiť a s niekoľkými opravami a dobrou údržbou slúži aj dnes. Obnova vyvrcholila v roku 1990, zhotovením a osadením nového vodného kolesa na hornom mlyne, ktoré sa niekoľko nasledujúcich sezón príležitostne aj skutočne krútilo.
To už ale mnohí z tých, ktorí v čase obmedzených možností našli sebarealizáciu pri záchrane ľudových stavieb, videli svoje miesto inde. Inak priaznivá zmena pomerov tak paradoxne odviedla od práce na Oblazoch viacerých ľudí. V rovnakom čase si organizácia, vykonávajúca vlastnícke právo štátu, spomenula, že ten pekne opravený mlyn je vlastne ich, a tá „samozvaná banda“ ochranárov tam nemá čo hľadať. Na druhej strane, dolný mlyn sa podarilo odkúpiť od posledného dediča do vlastníctva Základnej organizácie č. 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, pod ktorej hlavičkou sa celá záchrana od počiatku realizovala. S vlastníctvom, ale aj s narastajúcou návštevnosťou, prišla aj zodpovednosť za ďalšie smerovanie tohto projektu, potreba zabezpečiť dohľad a sprievod aspoň v čase letnej sezóny, a tak vznikli strážne služby, počas ktorých sa striedali skupiny dobrovoľníkov, ktoré prispievali aj k obnove a údržbe mlynov. Aj keď sa v deväťdesiatych rokoch práce na obnove oproti prvým rokom niekedy spomalili, nikdy sa nezastavili. Osud si, zdá sa, dal nateraz povedať.
Koncom 90. rokov sa ťažisko prác na obnove a prevádzke pomaly presunulo na novú generáciu. Keď sa bojovalo o záchranu mlynov, bola väčšina z nás v perinkách, alebo ani to nie. Atmosféru spoločenstva, ktoré ten zázrak zažilo, sme dychtivo nasávali a azda sme aj trochu závideli. Nadšení ideálmi autentickej obnovy, pri ktorej sa všetky práce vykonávali pôvodnými postupmi, s použitím tradičných nástrojov (charakteristické pre pôvodnú skupinu ochranárov – dreveničiarov) sme sa horlivo priúčali remeslu a hľadali sme výzvu, na ktorej by sme sa mohli „predviesť“ aj my. Tou sa stalo technické zariadenie mlyna. S tým si už dlhší čas nikto nevedel rady, ba na celom Slovensku chýbal úspešný príklad prevádzky podobného zariadenia. Najlepšie skúsenosti predošlej generácie sme spojili s nadšením pre techniku a vedomie možnosti nemožného nám pomohlo nevšímať si prekážky.
Keď sme sa pustili do obnovy strojného zariadenia, na prehnitom hlavnom hriadeli viseli už len posledné zvyšky kolesa, hrdzavé kusy prevodov trčali z bahna a tie ložiská, ktoré ešte nezasypala zemina, ležali na rozpadnutých betónových pätkách. Len v napoly spráchnivenej budove píly sa stále týčil mohutný starý gáter, nehybný ako sfinga. V roku 2003 bolo nové vodné koleso osadené na nový hriadeľ a v jeseni už drevené zuby prevodových kolies rozkrúcali transmisiu, z ktorej sa poháňajú ďalšie stroje. Mlyn ožil. Znovu prúdi voda, špľachoce vodné koleso a dunia mohutné prevody. Remene rozkrútili elektrický generátor a na Oblazy sa po desaťročiach vrátilo elektrické svetlo. Ďalší malý zázrak! Obnova pokračovala repasovaním pôvodného stroja gátrovej píly, ktorý dnes vieme spoľahlivo datovať pred rok 1873, čo z neho robí unikát už sám o sebe. Pre prevádzku stroja bola kompletne obnovená budova píly a v roku 2005 sa píly gátra opäť zahryzli do kmeňa, aby narezali dosky pre ďalšiu obnovu. Až oveľa neskôr sa mi jeden z hlavných iniciátorov zdôveril, že v niečo také si vtedy, v septembri roku 1980, netrúfali ani dúfať. Pridal sa osud azda na našu stranu? Zrejme. Mlyn má zvláštnu schopnosť pritiahnuť v správnom čase správnych ľudí. Len vďaka nim obnova mohla ďalej pokračovať. Vrátili sme sa k stavebnému zabezpečeniu mlynice, aby sme obnovili aj úplne zničený mlecí stroj. V 13. roku 21. storočia sa jeho kameň opäť rozkrútil, aby konal svoju životodárnu prácu: na Oblazoch sa po desaťročiach opäť melie zrno a vysieva sa múka! To znie opäť trochu ako zázrak, nemyslíte?
V roku 2016 sme založili nový subjekt, s cieľom zabezpečiť pevný rámec pre ďalšie pokračovanie obnovy a dlhodobý rozvoj prevádzky, sprístupnenia a prezentácie tohto jedinečného priestoru širokej verejnosti. O dva roky neskôr sa nám po dlhom čase neistoty, planých sľubov a nedodržaných dohôd podarilo nadobudnúť aj horný mlyn do vlastníctva tejto novej organizácie i keď za nemalé peniaze a opäť v značne zúboženom stave. V súčasnosti už je v plnom prúde jeho rozsiahla rekonštrukcia s cieľom uviesť ho rovnako, ako mlyn dolný, do pôvodného, prevádzkyschopného stavu. Ťažisko prác sa pomaly presúva už na tretiu generáciu nadšencov, už aj s podporou širokej miestnej komunity, aj štátnych orgánov.
Samozrejme, obnovené jedinečné pamiatky v doline, ktorá je sama o sebe čarokrásnou, neostali bez povšimnutia. Nárast návštevnosti je v posledných rokoch priam dramatický, v plnej sezóne poľahky prekračuje tisíc ľudí denne, čo prináša pochopiteľne aj nové výzvy. Od takých prozaických, ako sú toalety aspoň pre kritické prípady (čo v najvyššom stupni ochrany prírody vonkoncom nie je jednoduché), po tie komplexnejšie, ako sprístupniť krehké hodnoty tak, aby v spoločnosti priniesli čo najviac úžitku, a pritom samé neutrpeli ujmu. Sme presvedčení, že mlyny na Oblazoch si nezaslúžia fungovať len ako kulisa k nejakému, hociako výnosnému, bufetu, v lepšom prípade ako ľúbivé pozadie k selfíčkam a obrázkový materiál pre sociálne siete. Chceme, aby sa návštevníci na chvíľu skutočne zastavili a vnímali odkaz, ktorý má v sebe príbeh tohto miesta. A to nielen tú časť histórie od vzniku, cez rozkvet po úpadok a takmer dokonaný zánik, ale aj tú novšiu, týkajúcu sa záchrany a obnovy. Oboje majú čo povedať aj k dnešku a k rozhodnutiam, ktorými formujeme budúcnosť. Ak sa nám toto podarí, môžeme zázrak vyhlásiť za dokonaný.
Dnes Oblazy nie sú žiadnym nehybným múzeom, ale priestorom, kde sa skutočne žije, (takmer) ako kedysi. V jedinej izbe storočného mlyna, kde sa na peci dá variť i spať a voda sa nosí vo vedrách z prameňa. Kúpeľňa je pod haťou a spálňa na sene. Drevené vodné koleso sa krúti od rána do noci a práca vody poháňa pôvodné stroje, schopné skutočne konať prácu, na ktorú boli postavené. V priestoroch, ktoré boli zavalené zhnitými troskami, kde sa preháňal vietor a panoval rozklad, sa krútia mohutné ozubené kolesá, svieti elektrické svetlo, sype sa múka aj piliny. Pod skalou za mlynom sa z miesta, kde skutočne stávala vyhňa, opäť ozývajú údery na kovadlinu. Do tej miery, ako je to dnes vôbec možné, sme obnovili aj okolie mlynov s hospodárením na lúkach, v záhradke, s kozami, sliepkami, kačkou aj mačkami. Počas celého roka sa tu striedajú ľudia z rôznych kútov Slovenska, najrozličnejšieho veku a profesií, ktorých spája láska k tomuto miestu a vôľa spraviť niečo pre jeho zachovanie aj pre ostatných. Práve oni majú v rukách pokračovanie tohto zázraku aj v budúcnosti. Štyridsať doterajších rokov nám dáva istotu, že zázraky sa dejú. Vďaka za ne tým, ktorí a ktoré sa o ne pričinili!
Martin Petráš